Odpoveď:
Myšlienka na nejakú vec vytvára pripútanosť k tej veci. Pokiaľ to je hmotná vec sama o sebe, je to problém, pretože v nej vidíš niečo, čím tá vec nie je, alebo niečo, čo ti nemôže priniesť. Potom keď tú vec zas nemáš, alebo ju máš naopak príliš dlho, zistíš, že v tebe vyvoláva hnev a frustráciu. Pokiaľ ide o duchovné veci, tie sa nikdy nezunujú, pretože nie sú hmotnej povahy. Duchovná kniha, aj keď je v hmotnom obale, väzbe, atď. má hodnotu práve preto, že udržiava a prehlbuje tvoj vzťah s večným duchovným celkom, a aj sebou samým. Preto je takáto pripútanosť k vlastnej sebarealizácii priaznivá. Čo sa týka ale sentimentu, že ide o konkrétne tento kus knihy, ku ktorému som pripútaný, to je hmotné vnímanie. Ide o obsah. Ale aj keď tam ten sentiment je, nevidím v tom žiaden problém, pokiaľ nebude zdrojom rozrušenia tvojej mysle v budúcnosti, napríklad, keď o ňu prídeš, pretože potom by si uprednostňovala vlastný sentiment a city nad tým, čo tá kniha samotná hovorí – a hovorí to, aby si nebola rozrušená hmotnými podmienkami, ktoré sa neustále tak či tak menia.
