Keď som bol mladý, nikto tento sviatok nenazýval Valentín, všetci tomu hovorili Deň svätého Valentína. Pamätáte si? Dnes tomu hovoria len Valentín, pretože ľudia nechcú myslieť na svätcov 😀 Je to vlastne dnes v úplnom rozpore s pôvodným významom toho, o čom mal Deň svätého Valentína byť.
Kto vlastne bol svätý Valentín?
Podľa všetkého boli dvaja svätí Valentíni. A obaja boli celibátni mnísi, ktorí kázali duchovno. Jeden z nich bol katolícky kňaz, ktorý žil v Ríme a s veľkým nadšením hlásal posolstvo lásky k Bohu. Keďže proti nemu existoval veľký odpor – žil v druhej polovici 3. storočia, teda len asi dvestopäťdesiat rokov po Ježišovi Kristovi – a hoci bolo kresťanské kázanie v tom čase nezákonné a považované za zločin, pokračoval v kázaní, riskoval svoj život a žil ako brahmačárí (človek ovládajúci svoje zmysly). Bol kňazom, obetoval rodinný život aj akýkoľvek sexuálny vzťah v prospech šírenia učenia o láske k Bohu a duchovnej sebarealizácie. Bol zajatý, mučený a zabitý. Patrí medzi veľkých mučeníkov katolíckej cirkvi.
Druhý svätý Valentín bol biskupom v katolíckej cirkvi. Aj on bol celibátnym mníchom, ktorý zasvätil celý svoj život duchovnej sebarealizácii. Bol kazateľom a tiež bol zajatý, mučený a zabitý, pretože sa nechcel vzdať kázania oddanosti Bohu. Títo dvaja svätí Valentíni, veľké osobnosti, obetovali všetky pominuteľné potešenia tohto sveta – dokonca aj vlastný život – aby obnovili svoj večný vzťah s Bohom (ono koniec koncov po mnohých životoch by duša mala prísť na to, že to je celá pointa). Aj napriek tomu, že patrili do kresťanskej tradície, dá sa povedať, že boli pokročilými sebaovládnutými jogínmi tak, ako to popisujú starobylé Védy.
Obaja Valentíni boli teda sťatí (ani jeden z nich teda nedostal bonboniéru so srdiečkom) za to, že sa snažili reformovať spoločnosť od zadubeného materializmu, smerom k odpútanosti k materiálnym veciam, ktoré človeka zotročujú – obzvlášť sex, čo si však bežný závislý materialista len ťažko prizná. Ľudia sú experti v sebaklame a pre toto svoje pokrytectvo spravia všetko. Najlepšou ukážkou je zneužívanie slova láska na vlastné sebecké motívy. Samozrejme, nevravím, že láska neexistuje, práve naopak. Existuje, ale len na duchovnej nesebeckej úrovni a je bezpodmienečná (najbližšie k tomu je asi prirovnanie lásky matky k jej dieťatu). To, čo sa dnes tvári ako láska je v 99% len chtíč, pud, hormóny, alebo jednoducho len vypočítavosť užívať si sebecky (telo a myseľ) toho druhého.
Valentín dnes
Možno sa teraz pýtate, čo to má spoločné s dnešným Valentínom na západe. Nevidím, že by si celibátnici dávali valentínky – aspoň by nemali. Ale svätý Valentín žil v celibáte. Každú ženu rešpektoval ako svoju matku, nepozeral sa na ženy ako na zmyslové objekty určené na zneužitie, ale chápal skutočný mužský a ženský princíp, v ktorom sex má svoje jasne určené miesto na plodenie detí – a nie na „udržiavanie“ si vzťahu, v ktorom jeden druhému už nemajú čo ponúknuť (prípadne ním žena vydiera muža, aby bola hmotne zabezpečená).
Tak nejak sa stalo, že deň, keď boli obaja svätí Valentíni zabití, bol 14. február. U nás na západe je 14. február stredom druhého mesiaca v roku, teda akýmsi začiatkom jari. Je možné, že si ľudia všimli, že práve v tomto období, okolo 14. februára, sa na stromoch stretávajú samce a samičky vtákov a pária sa. Je to začiatok obdobia párenia zvierat. Osoby, ktoré sa snažia o duchovnú sebarealizáciu to vidia tak, ako to je, ale romanticky (čítaj – chtíčovo) naladených materialistov veľmi inšpiruje, keď vidia samca a samičku vtáka, ako sa dotýkajú zobákmi a majú pohlavný život. Párenie (samozrejme s ochranou a bez dôsledkov a zodpovednosti) sa považuje za niečo veľmi príjemné a pekné. Koniec koncov, to je pôvod takzvaného šťastia materialistov a ateistov – sexuálny život je ich sóma (nektár šťastia). Učí sa to v škole, vidíme to na každom druhom billboarde, a keď náhodou niekto nie je závislý na sexe, je považovaný spoločnosťou za podivína.
„Zmysly sú také mocné a búrlivé, že násilne unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý sa ich snaží ovládnuť.“ Bhagavad-gíta 2.60
„Môj milý priateľ (duša), keď vstúpiš do takého hmotného tela spolu so ženou v podobe hmotných túžob, príliš sa ponoríš do zmyslového pôžitku a zabudneš na svoj duchovný život. Kvôli svojim hmotným predstavám sa potom ocitáš v rôznych strastiplných podmienkach život za životom.“ Śrímad Bhagavatam 4.28.59
„Tak ako dym zahaľuje oheň a prach zrkadlo, tak ako lono skrýva zárodok, podobne aj rôzne stupne žiadostivosti pokrývajú živú bytosť. Čisté vedomie živej bytosti sa tak zahaľuje jeho večným nepriateľom v podobe žiadostivosti, ktorá sa nedá nikdy ukojiť a páli ako oheň.“. Bhagavad gíta 3.38
A tak, keďže polovica februára je obdobím párenia vtákov, ľudia v tejto zvrátenej materialistickej dobe zvanej Kali-yuga si pravdepodobne začali myslieť, že by sa tento deň mal zasvätiť prejavovaniu vášnivej lásky druhým – pretože to robia aj vtáky. A keďže to bol zároveň deň, keď bol svätý Valentín umučený, začalo sa tomu hovoriť Deň svätého Valentína.
Dá sa tu nájsť ešte jedna paralela, menej metaforická, a tá súvisí s tým, ako radi kresťania vykrádajú staršie náboženstvá a mytológie (napr. náš článok – Vianoce a ich pohanský pôvod – Védy). V pohanskom Ríme bol 15. február sviatkom Luperkálií na počesť pastierskeho boha Luperkusa. Rimania vykonávali rituál určený na odháňanie vlkov, pri ktorom muži nosili pásy zo zvieracej kože, tancovali a vystrájali; v zmiešanej spoločnosti sa tento obrad postupne vyvinul na rituál plodnosti. Vlky sa držali ďalej a „láska“ rozkvitala! V predvečer sviatku si mladí ľudia zvykli vyznávať lásku alebo sa zasnubovať. Tiež sľubovali spoločnosť a náklonnosť potenciálnemu partnerovi na nasledujúcich 12 mesiacov s výhľadom na manželstvo. Práve tento zvyk dal pôvodný význam tomu, byť niekoho „Valentínom“.
Pokrytectvo ako vždy
Aké prosté, však? Ateisti sa snažia sami seba (a zároveň celý svet) presvedčiť akí sú pokročilí, sofistikovaní a inteligentní, ale v skutočnosti sa príliš nelíšia od zvierat. Zviera sa pári, prijíma potravu, spí a chráni sa, a moderný človek má za životné priority to isté, akurát keď to robí komplikovane, považuje to za „pokrok“. Nejak sa sami presvedčili, že sex na mäkkej drahej posteli je o niečo iný (alebo dokonca lepší) ako sex, ktorý majú zvieratá. Že jedlo vo vyberanej reštaurácii je „modernejší“ spôsob jedenia atď.
V skutočnosti je to len naleštený zvierací život, kde si paradoxne život neuľahčujú, ale komplikujú. Také zviera na to ide aspoň priamočiaro a nemusí si robiť zbytočné starosti, pracovať ťažko celý týždeň a triasť sa o splátku hypotéky, len na to, aby si mohlo cez víkend šúchať s partnerom genitálie a považovať to za zmysel života. Nehovoriac o tom, aká je drsná realita takýchto vzťahov, podvádzanie, rozvody, alimenty. Zvieratá to majú oveľa jednoduchšie a ich zmyslový pôžitok je ešte väčší (prasa má polhodinový orgazmus).
Samozrejme, takzvaný moderný človek robí aj iné veci a bude hrdo namietať pri predstave, že jeho život sa točí len okolo sexu, jedenia, spania a obrany, ale všetky tie „iné“ veci ako kultúra, šport, rôzne -izmy, a sofistikované teórie a konvencie slúžia v princípe iba ako predohra k sexu. Freud by o tom vedel aj dnes dlho rozprávať.
Existuje na to jednoduchý test, a kto neverí, môže si to experimentálne vyskúšať. Akú chuť zo života budete mať, keby ste boli nútení sa vzdať sexu? Väčšina by to psychicky nezvládla. Alebo si predstavte ten horor, keby zrazu partnerke zmizla vagína, na čo by bolo dobré celé to divadlo okolo „svätého“ Valentína? Akosi by to celé stratilo to „čaro“ – čerešničku na torte… (samozrejme platí aj naopak, nie len pre mužov).
„No určite“… A nie? Jednoduchý zaručený test pre dámy. Povedzte partnerovi, že nebudete mať sex pre zábavu, a začnite si robiť čiarky v kalendári, koľko potrvá kým jeho „láska“ odíde. Zaručujem vám, že to bude veľmi rýchly proces.
Kvety ako symbol „lásky“
Teraz si všimnime jeden z najikonickejších symbolov dnešného Valentína – kvety. Muži dávajú ženám najmä ruže, pretože spoločnosť ich naučila, že práve takto sa prejavuje láska. Je to romantické, jemné, estetické… aspoň na prvý pohľad.
Lenže keď sa na to pozrieme trochu triezvejšie a bez romantického filtra, zistíme zaujímavú vec. Kvet je v skutočnosti pohlavný orgán rastliny. Je to časť určená na rozmnožovanie, na šírenie peľu, na priťahovanie opeľovačov, v podstate biologický mechanizmus reprodukcie. A človek, ktorý sa považuje za vrchol evolúcie a civilizácie, tento odtrhnutý reprodukčný orgán rastliny zabali do papiera, zaplatí zaň často nemalé peniaze a daruje ho ako symbol „čistej lásky“, pričom si k nemu partnerka pričucháva s pocitom romantiky.
Nie je to zaujímavé? Celá symbolika sa opäť točí okolo sexuálneho podtextu, len zabaleného do estetickej formy, aby to vyzeralo vznešenejšie. Materialistická kultúra má zvláštny talent zakrývať biologické pudy dekoráciou a potom sa tváriť, že ide o niečo vyššie či vznešenejšie ako to v skutočnosti je.
Samozrejme, rastlina sama o sebe nie je problém. Príroda je krásna a harmonická. Otázkou je skôr to, ako človek premieta svoje vlastné sebecké túžby do symbolov, ktoré si následne romantizuje. Ruža sa stala ikonou vášne práve preto, že predstavuje príťažlivosť, vôňu, farbu, lákanie – presne tie prvky, ktorými príroda zabezpečuje pokračovanie druhu.
A tak sa opakuje rovnaký vzorec: namiesto duchovného významu sa oslavuje biologický impulz. Namiesto obety a sebaovládania, ktoré predstavovali pôvodní svätí Valentíni, sa oslavuje príťažlivosť, ktorá je v podstate len kultúrne skrášlenou verziou prírodného pudu.
Nie je teda trochu ironické, že ľudia hovoria o „čistej láske“, zatiaľ čo si navzájom dávajú odtrhnuté pohlavné orgány rastlín? Keby sme to povedali takto priamo, možno by romantická aura rýchlo zmizla. Ale práve to je sila ilúzie – keď sa veci vhodne pomenujú a esteticky zabalia, človek prestane vidieť ich skutočný význam.
A možno práve preto je dnešný Valentín taký populárny. Nie preto, že by ľudí približoval k skutočnej láske, ale preto, že dáva elegantnú kultúrnu formu niečomu, čo je v jadre stále to isté – túžbe užívať si zmysly, len o niečo voňavejším spôsobom.
Znova, môžete si povedať, prečo vidím všetko len negatívne, ale toto je realita. Srdiečka, ružičky či obrázky šteniatok síce môžu chvíľkovo pomôcť so sebaklamom a ilúziou, že žijeme v raji, ale keď sa bližšie pozriete napríklad na reálne životné príbehy ľudí bez príkras, úprimný človek pochopí, že to od raja má naozaj ďaleko. Rozumiem, že každý vo svojej podstate hľadá lásku – to je aj jedna zo základných vlastností duše (sat-cit-ánanda = večnosť, vedomie, láska), ale tým, že sa bude človek sentimentálne klamať, sa k nej nepriblíži, ba naopak. Treba naozaj skúmať, kde skutočná láska je a ako ju získať a že genitálie a zmyslový pôžitok s tým nič spoločné nemajú.
Pohlavný život je základom hmotnej existencie. Materialisti majú veľmi radi sex. Čím viac je človek oslobodený od pohlavnej túžby, tým viac sa približuje úrovni jogínov. Čím viac má sklony užívať si sex, tým viac sa prepadá na úroveň démonského materialistického života. Śrímad Bhagavatam 3.20.23
„Člověk může být velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu hmotná utrpení všeho druhu.“ Śrīmad-Bhāgavatam 5.5.7
„Vzájemná přitažlivost mezi mužem a ženou je podstatou hmotné existence. Vlivem tohoto mylného pojetí, které svazuje srdce muže a ženy dohromady, začíná být člověk přitahovaný ke svému tělu, domovu, majetku, dětem, příbuzným a bohatství. Takto zvětšuje svou životní iluzi a uvažuje v pojmech “já a moje”.“ Śrīmad-Bhāgavatam 5.5.8
„Když se živá bytost stane opicí skákající z jedné větve na druhou, zdržuje se na stromě rodinného života, ze kterého nemá nic jiného než sex. Stejně jako osel přitom sklízí kopance od své manželky. Není schopna se osvobodit a bezmocně setrvává v této pozici. Někdy se stane obětí nevyléčitelné nemoci, což je totéž co pád do horské jeskyně. Začíná se bát smrti, která je jako slon v hloubi této jeskyně, a zůstává v bezvýchodné situaci, kdy se drží úponků popínavé rostliny.“ Ó hubiteli nepřátel, Mahārāji Rahūgaṇo, když podmíněná duše z této nebezpečné situace nějakým způsobem vyvázne, vrátí se zase domů užívat si sexu, protože tak působí připoutanost. Pod vlivem Pánovy hmotné energie tedy i nadále bloumá v lese hmotné existence a ani v okamžiku smrti nezjistí, co je jejím skutečným vlastním zájmem.“ Śrīmad-Bhāgavatam 5.13.18 & 5.13.19
Chcete si prečítať ďalšie védske duchovné verše na túto tému? Kliknite sem.
Len málokomu dopne, že zmysel života nie je uspokojovať svoje zmysly, tzv. „užívať si“, zostarnúť a zomrieť (a potom „nič“), ale klásť si podstatné otázky o tom kto som, prečo som tu, a aké to má celé zmysel.
Máte ambíciu byť viac než len zvieratko? Prečítajte si našu sériu článkov Teória všetkého, kde sa dozviete všetko podstatné – že ste v skutočnosti večná duša, máte dočasné hmotné telo kvôli karme, ktorú si tvoríte chtíčom a sebeckým konaním, ako sa oslobodiť z neustáleho kolobehu rodenia, staroby a smrti, a ako nájsť skutočné večné šťastie, ktoré si málokto dokáže čo i len predstaviť.
Zatiaľ žiadne komentáre.