Autor nrayn

V predvečer 6. decembra sa na Slovensku deje malé domáce kúzlo: Deti čistia čižmy (robia to ešte vlastne?), dospelí hrajú tajných agentov keď pašujú sladkosti a v ovzduší je cítiť mix radosti, disciplíny a jemného strachu z čerta. Pre priaznivcov kresťanskej sekty je to jeden z najmilších sviatkov roka a zároveň jeden z najviac „odduchovnených“. Lebo hoci má sv. Mikuláš v pozadí príbeh skutočného svätca, ktorý žil asketicky, súcitne a s hlbokou vierou v Boha, dnešná verzia sviatku sa často zmení na rýchlu výmenu svetskej morálky za čokoládu z výpredaja v Lidli.

A presne tam vzniká zaujímavé napätie: medzi človekom, ktorý pôvodne stelesňoval sebaovládanie a službu, a spoločnosťou, ktorá si z jeho odkazu urobila hedonisticky príjemný, no vyprázdnený rituál. Poďme sa na to pozrieť bez zbytočného moralizovania, ale s otvorenými očami, a aj s malou dávkou zdravého „aha“.

Čo sa v článku dočítate

• Kto bol sv. Mikuláš historicky

• Ako dnes vyzerá Mikuláš na Slovensku: topánky, anjel, čert, balíčky

• Kde sa do tradície vkradol marketing a pokrytectvo.

• Prečo ho mnohí nevnímajú duchovne – podobne ako Vianoce.

• Kde je v tejto tradícii ukrytý princíp karmy?

• Ako sa dá Mikulášov život prirovnať k ideálu jogína a služobníka Boha vo Védach

Kto bol sv. Mikuláš naozaj?

Historický Mikuláš bol biskup v Myre v 4. storočí (dnešné Turecko). O jeho živote však nie je veľa istých faktov. Mnohé príbehy sú neskoršie legendy, ktoré napriek tomu nesú silný morálny a duchovný odkaz.

Najznámejšia tradícia hovorí, že pomohol trom chudobným dievčatám tým, že ich otcovi potajomky daroval peniaze na veno.
Tým ich ochránil pred pádom do biedy a zneužitia.

A práve tu sa rodí jadro „mikulášskej logiky“: diskrétna štedrosť, ktorá chráni dôstojnosť druhého.

Okrem toho mu tradícia pripisuje aj ďalšie činy, ktoré z neho urobili symbol súcitu a ochrany slabých: pomoc prenasledovaným, starostlivosť o chudobných, ochranu nevinných a odvahu postaviť sa proti krivde moci. V niektorých príbehoch sa objavuje aj ako ochranca námorníkov a cestujúcich, človek, ku ktorému sa ľudia obracali v strachu alebo v búrkach života, doslova aj obrazne. Aj keď historická presnosť týchto legiend je rôzna, ich posolstvo je prekvapivo čisté: Mikuláš nebol „dobrý PR projekt“, ale typ osobnosti, ktorá žila vieru ako službu – ticho, prakticky a bez potreby potlesku.

Mikuláš na Slovensku: rituál topánok a malá domáca dráma

Na Slovensku sa sviatok spája hlavne s deťmi. Večer 5. decembra si čistia čižmy, dávajú ich k oknu a ráno čakajú, čo v nich nájdu.

Mikuláša tradične sprevádza anjel a čert. Dobré deti dostanú sladkosti, ovocie či drobnosti. „Neposlušníci“ symbolicky uhlie, zemiak alebo cibuľu.

Je to milé, rodinné a kultúrne veľmi silné. A aj preto prežil Mikuláš stáročia.

Kde je v tom háčik?

Tu je moment pravdy:

Z Mikuláša sa stal najmä sezónny event.
Nie duchovný deň.
Nie deň ticha, vnútornej disciplíny a spytovania svedomia.
Skôr deň logistiky balíčkov.

Deti sa učia schému „dobrý = sladké, zlý = uhlie“.
Ale v praxi často aj tak dostanú sladké všetci, lebo… veď je Mikuláš.
A rodičia nechcú slzy.

Takže morálka sa zjemní, aby atmosféra ostala „cute“.
To nie je tragédia.
Len malý obraz toho, ako sa z duchovných symbolov stávajú spoločenské zvyky bežných materialistov – kam spadá väčšina kresťanov.

Podobne dopadli aj Vianoce.
Mnoho ľudí ich dnes vníma skôr ako rodinný, konzumný a emočný vrchol roka, než ako hlboký duchovný sviatok.

Sviatok je krásny.
Len sa zjavne odpojil od svojho pôvodného jadra.

Anjel, čert a balíčky ako „detská učebnica karmy“

Ak to chceme povedať úplne jednoducho, tak anjel, čert a mikulášske darčeky sú vlastne zjednodušený, detský obraz princípu karmy.

Dobro prináša príjemné ovocie, zlo nepríjemné, a to nie iba symbolicky „v topánke“, ale reálne v živote.

Z védskeho pohľadu je človek odmeňovaný alebo korigovaný zákonom karmy v tomto živote aj v ďalšom, pretože duša je večná a prechádza rôznymi hmotnými telami (reinkarnácia).

V najvyššom, a zároveň veľmi zriedkavom scenári môže prísť k duši ochrana Najvyššieho: Višṇudūtovia, ktorí zasiahnu v prospech oddaného a pomôžu mu vymaniť sa z materiálneho kolobehu (krásne to ilustruje príbeh Ajāmilu vo védskom texte Śrīmad Bhāgavatam, 6. spev).

A naopak, keď človek vedome počas života hreší, ubližuje, napr. zabíja zvieratá (jedenie mäsa), je pripútaný k omamným látkam, násiliu, pácha ťažké zločiny a cynicky ignoruje morálne zákony, Védy hovoria o kontakte so správcami karmického poriadku, Yamadūtmi, a o následnom utrpení na pekelných úrovniach existencie, kde si musí odtrpieť dôsledky vlastných činov. Viac v článku – Smrť a umieranie.

V tomto svetle je Mikuláš s anjelom a čertom jemná pripomienka veľkej reality: nie sme len telo, sme duša – a naše skutky majú váhu pred zákonom Boha.

Tu sa dá spraviť jednoduchý mentálny experiment:

Keby sa na Mikuláša pozeral človek, ktorý verí v dušu, karmu a reinkarnáciu, položil by si otázku:

Čo si dnes do svojej karmy ukladám?
Len cukor do topánky?
Alebo aj trochu súcitu do srdca?

Lebo z pohľadu Véd nie je podstatné, čo dostanem.
Ale čo zo seba dám.
A s akým vedomím.

Mikulášov príbeh nie je o tom, že Boh chce, aby sme boli „slušní kvôli odmenám“.
Je skôr o tom, že:

• duša prirodzene túži dávať, keď je v kontakte s vyšším zmyslom,

• a že skutočná dobrota má hodnotu sama o sebe.

Ak sa tento postoj pestuje, karma sa čistí.
A človek sa približuje k Bohu nie cez strach z čerta, ale cez rozvíjanie charakteru.

 

Bol Mikuláš „jogín“?

Ak slovo jogín chápeme vo svetle védskej duchovnej tradície, tak Mikuláš bol vlastne jogínom.

Jogín je označenie človeka, ktorý žije sebarealizáciou, disciplínou a službou Bohu.

Táto paralela sa potom ponúka celkom prirodzene.

Pozrime sa na jeho profil:

• vzdal sa osobného pohodlia, aby slúžil druhým,

• jeho štedrosť bola tichá a bez reklamy,

• chránil slabých a konal s morálnou odvahou.

To sú črty, ktoré v skutočnej jóge (nemyslíme tým modernú gymnastiku) poznáme veľmi dobre.

V tradícii duchovných Véd je ideálom bhakti – oddaná služba Bohu.
Svätosť sa nemeria pózou, ale tým, či človek spontánne slúži, obetuje ego a koná pre dobro iných ako pre Boha. To je skutočný recept ako sa raz a navždy vymaniť spod vplyvu hmotnej energie a ukončiť kolobeh reinkarnácie, rodenia sa do hmotných tiel, chorôb, starnutia a smrti.

V tomto zmysle by sa dalo povedať:
Mikuláš žil duchom karma-jógy a súcitu, ktorý sa dá krásne prirovnať k védskemu ideálu služby.

Nie ako teologická výmena nálepiek.
Skôr ako most medzi tradíciami, ktoré si nie sú až tak vzdialené ako by sa mohlo zdať.

Tak čo s tým dnes?

Nemusíme Mikuláša rušiť.
Stačí ho „odkúzliť“ späť do jeho pôvodnej hĺbky.

Skúste si spraviť vlastnú, jednoduchú verziu sviatku:

• dajte malé darčeky, ale pridajte aj malý príbeh o štedrosti,

• urobte jeden konkrétny dobrý skutok anonymne,

• vysvetlite deťom, že dobro nie je obchod, ale postoj duše,

• a že Boh nie je Santa s excelom, ale Najvyšší priateľ, ktorý vedie človeka k zrelosti.

To je mikulášsky upgrade bez moralizovania.

A tajomstvo na záver: Nemusíte to robiť len raz v roku, ale môžete to robiť každý jeden deň v roku.

Na Slovensku je Mikuláš krásny, živý a obľúbený sviatok. Len sa často premenil na milú kulisu s čertom a čokoládou.

Historický Mikuláš bol symbolom skromnosti, odvahy a tichej služby. A ak to preložíme do jazyka jógy, tak:
Bol to typ človeka, ktorého by sme dnes bez hanby nazvali duchovne vyspelým „jogínom srdca“.

Nie preto, že nosil indické rúcho. Ale preto, že jeho vedomie bolo zamerané na dobro, službu a Boha.

A to je pointa, ktorú nám sladkosti občas prekryjú.

Ale stále tam je.
V každej vyčistenej topánke.
A hlavne v každom rozhodnutí duše, či bude dávať, alebo len brať.

Právne vyhlásenie autora k obsahu článku nájdete na konci článku – link

 

Čo sa v článku dozviete?

🟢 Zistíte, aká bola pôvodná filozofia hnutia Haré Krišna – Ide o najstaršiu filozofiu na svete, ktorú vyznáva vyše 1,3 miliardy ľudí. 
🟢 Spomenieme Šrílu Prabhupádu, duchovného učiteľa, ktorý šíril učenie bez škandálov a s osobným príkladom. Priniesol túto filozofiu vo veku 70 rokov medzi hippies do USA.
🔴 Odhalíme, čo nasledovalo po jeho smrti – ako si ctižiadostiví žiaci prisvojili postavenie guruov a vytvorili duchovnú tyraniu a despotický autoritársky systém, ktorý podľa mnohých trvá v sekte dodnes.
🔴 Predstavíme šokujúce škandály, ktoré ISKCON poznačili: Pedofília, sexuálne zneužívanie, vraždy, podvody aj to, ako Krišňáci mnohé kauzy mali skrývať a zametať pod koberec.
🔴 Ukážeme, ako sa z pôvodne duchovného hnutia stala sektárska cirkev, kde sú „guruovia“ volení funkcionári. Tvária sa ako svätci, ale obrovské množstvo odchádza so sexuálnymi škandálmi.
🔴 Rozoberieme spôsoby manipulácie a psychického nátlaku, ktoré držia členov v slepej poslušnosti a závislosti od sekty. Sú strašení, že kritický názor je rúhanie, boja sa exkomunikácie a straty priateľov.
🟠 Dozviete sa, prečo je odchod z ISKCONu pre mnohých extrémne náročný, a čo ich čaká po odchode do bežného sveta. Viacerí končia na ulici bez peňazí aj keď pre sektu dreli roky zadarmo.
🟠 Zamyslíme sa nad otázkou: Je správne veriť materiálnej inštitúcii len preto, že ju založil svätec – aj keď sa dávno odklonila od jeho ideálov? Alebo veriť, že súkromná korporácia z USA má ako jediná patent na cestu k Bohu?

 

Filozofia v skratke

Filozofia „Haré Krišna“, ako jej ľudovo hovoria ľudia na západe, tvorí v skutočnosti pôvodné jadro hinduizmu (ktorý vyznáva na svete 1,2 miliardy ľudí [Zdroj: Wikipedia]). Originálny názov má Sanátana-dharma (v preklade „večné poznanie“), ktorý budeme v článku aj používať. Prípadne budeme spomínať indické Védy. S tradíciou vyše 5500 rokov ide o najstaršiu filozofiu na svete [Zdroj: SME.sk]. Kladie dôraz na oddanosť Bohu (Krišnovi), zákon karmy (príčiny a následku), reinkarnáciu (opakované zrodenia) a cestu postupného duchovného pokroku.

Pôvodné učenie hlása, že človek je večná duša (na rozdiel od dočasného hmotného tela) a podľa svojich skutkov sa po smrti znovuzrodí – v nekonečnom cykle životov, z ktorého vedie cesta k vyslobodeniu cez duchovnú sebarealizáciu. Kľúčom je rozvinúť láskyplnú oddanosť Bohu opakovaním posvätných mantier, meditáciou, jógou, filozofickým štúdiom Véd, asketizmom a etickým životom. Táto najrozsiahlejšia literatúra na svete učí, že tento proces má obrovskú duchovnú silu a vedie k očiste vedomia a oslobodeniu. Tomu zodpovedá aj životný štýl oddaných Krišnu – zdržiavať sa jedenia mäsa, intoxikácie (vrátane alkoholu či drog), hazardu a sexu mimo plodenia detí.

Toto všetko dodáva tejto odvekej tradícii hlbokú filozofickú a morálnu hodnotu. Dôkazom sú aj vyjadrenia najväčších mysliteľov, filozofov a vedcov histórie, ktorí Védy vyzdvihujú ako hlbokú a hodnotnú filozofiu. Medzi inými Einstein, Tesla, Oppenheimer, Jung, Schopenhauer, Voltaire a ďalší. Viac v článku tu.

 

 

Autor článku a jeho pozadie

Filozofia, zmysel života a duchovné učenia ma fascinovali už od detstva. V mladosti som sa zaoberal budhizmom, neskôr som objavil svet hinduizmu a védskeho poznania, ktoré mi dávalo najväčší zmysel. Deväť rokov som mal blízko k hnutiu Haré Krišna – nielen ako pozorovateľ, ale istý čas aj ako súčasť jeho vnútornej štruktúry. Ešte pred tým som založil tento populárny blog, Facebook stránky a ďalšie projekty, cez ktoré sa množstvo ľudí po prvýkrát stretlo s védskou filozofiou. V dobrej viere som ich začal smerovať práve na „Krišňákov“, pretože som veril, že sú autentickými zástupcami tejto tradície.

Postupne som sa stal súčasťou ich komunity a dostal som sa aj na manažérske pozície, ktoré mi umožnili vidieť veci, ktoré bežný člen nevidí – a verejnosť už vôbec nie. Zákulisie plné tichej politiky, prikrývaných škandálov a dvojitej morálky mi otvorilo oči. Napriek tomu som sa snažil pomáhať – nie z ambície, ale z úprimného záujmu o šírenie pravdy a védskeho poznania. Haré Krišna hnutie vtedy pôsobilo ako jediná aktívna skupina na túto tému. Nikdy som však nebol „zasväteným členom“ – teda jedným z tých, ktorí organizácii odovzdajú svoj život, slobodu a často aj kritické myslenie.

V roku 2017 som sa po sérii nepríjemných zistení rozhodol odísť a ukončiť akúkoľvek podporu tejto organizácie. Odvtedy sme si s priateľmi začali organizovať vlastné nezávislé stretnutia, prednášky a výpravy do Indie. Krišňáci sa na mňa začali pozerať ako na „démona“ – tak totiž označujú kohokoľvek, kto nie je ich súčasťou a nesúhlasí s ich sektou. Nechýbali ani pokusy o zastrašovanie, vyhrážky násilím, priame aj nepriamo adresované.

Aj napriek tomu považujem za dôležité hovoriť o tom, čo sa v skutočnosti v tejto sekte deje – najmä ak môžem čitateľom sprostredkovať vlastné skúsenosti „z prvej línie“. Som vyštudovaný novinár, v Indii som bol viac než desaťkrát a védsku filozofiu sa snažím denne žiť, nie len o nej rozprávať. Tento článok preto nie je suchou akademickou analýzou – je to osobná výpoveď človeka, ktorý veril, hľadal, spoznal, prekukol faloš a na rozdiel od mnohých – nezostal ticho.

 

Degradácia duchovna

Ako ukazuje história, a ako to už dávno predpovedajú aj samotné Védy, v období Kali-yugy, teda materialistického veku, ktorý sa opakuje v cykle vekov, dochádza k úpadku duchovných hodnôt, vzniku chaosu a množstvu odchýlok od pôvodného poznania. Práve v tomto veku sa objavujú deviácie, skreslenia a pseudonáboženstvá.

„Duchovné postavenie človeka sa bude posudzovať len podľa vonkajších znakov. Náboženské princípy sa budú dodržiavať iba kvôli spoločenskému imidžu. Človeka budú nazývať guruom len preto, že nosí posvätnú šnúru a cesta Véd bude v ľudskej spoločnosti úplne zabudnutá.“ Šrímad Bhagavatam 12.2.4

Vidíme, že postupnou degradáciou sa od pôvodných védskych princípov odštiepili Sumeri, neskôr nasledovali Egypťania so svojím hermetizmom, od nich odvodená židovská tradícia, z ktorej sa časom vyvinuli ďalšie sekty ako kresťanstvo a islam. V modernej dobe pribúdajú ďalšie náboženské odnože – od jehovistov, cez scien­tológov, až po Vesmírnych ľudí a ďalšie sekty.

Všetky tieto smery majú spoločné jedno – vznikajú mimo pôvodnej védskej línie, v Kali-yuge, a sú reakciou na túžbu po duchovne v spoločnosti, ktorá stratila kontakt s pôvodnou pravdou.

Rôznym deviáciám a degradácii sa bohužiaľ nevyhlo ani pôvodné védske náboženstvo Sanátana-dharma, a rozširujú sa jej neautorizované denominácie, rôzne sekty hinduizmu či samotný budhizmus [Zdroj: Wikipedia], ktorý je ateistickou odnožou Véd.

V tejto sérii článkov Pretvárky v duchovne sme už okrem iných tém spomenuli aj samozvaného prvého slovenského védskeho „swámího“, ako aj sektu Bhakti marga, ktorá je vedená „guruom“ menom Swami Vishwananda, ktorý sa hrá na Boha a je obviňovaný zo sexuálneho zneužívania žiakov (viď video z nemeckej televízie o tomto guruovi [Zdroj: ZDF Magazin]).

Na rad teraz prichádza najznámejšia a najviditeľnejšia odnož védskeho učenia, a to sú „Krišňáci. Môžete ich niekedy vídavať v uliciach v oranžových háboch ako spievajú mantry, tancujú, hrajú na činelky, alebo keď predávajú knihy.

Je dôležité hneď na úvod zdôrazniť, že to, čo v tomto článku popíšem – teda škandály, historické zvraty a deviácie hnutia Haré Krišna – nemá nič spoločné s pôvodnou védskou filozofiou. To, čo dnes kritizujem, je len prekrútenie a zneužitie tejto vznešenej náuky v rukách tých, ktorí si prisvojili moc, no stratili duchovnú čistotu.

Samotná filozofia Véd je nadčasová, univerzálna a tvorí základ všetkého skutočného duchovného pokroku, ako aj materiálneho pokroku civilizácie ako takej. Tento blog vznikol práve preto, aby túto múdrosť priblížil západnej, materiálne zameranej spoločnosti – otvorene, nesektársky a bez fanatizmu. A k tomu patrí aj to, že poukazujem na to, ako sa tieto princípy nemajú zneužívať, a čo všetko sa môže stať, ak sa duchovno stane len zásterkou pre ambície a manipuláciu.

Podobný problém vidíme aj v iných náboženstvách. Je pravdepodobné, že verejnosť by mala úplne iný vzťah ku kresťanstvu, keby ho dodnes reprezentoval samotný Ježiš, alebo jeho praví nasledovníci – pokorní, chudobní, úprimne pomáhajúci ľudia, ktorí by žili podľa toho, čo kázal. Namiesto toho však vidíme inštitúciu prepletenú politikou, pokrytectvom, zločinmi, sexuálnym zneužívaním [Zdroj: Wikipedia] a manipuláciou. To, čo začalo ako krásne učenie, skončilo ako náboženská mašinéria.

„Chráňte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.“
(Matúš 7:15, Slovenský ekumenický preklad)

Rovnaký scenár sa opakuje aj v prípade Krišňákov. Už krátko po smrti ich zakladateľa sa hnutie odklonilo od pôvodného ideálu, a to, čo dnes vystupuje ako „Haré Krišna“, má od tejto vízie poriadne ďaleko. Tento článok má za cieľ otvoriť oči verejnosti, ukázať temnú stránku tejto sekty a varovať všetkých, ktorí by mohli byť potenciálne oslovení jej vonkajšou formou, falošnými úsmevmi a duchovnými prísľubmi.

Lebo ten, kto verí, že akákoľvek inštitúcia za neho spraví duchovný pokrok, kto odovzdá svoj zdravý rozum do rúk sekty a slepo sa podriadi jej funkcionárom, žije v nebezpečnej ilúzii. A nečaká ho duchovný pokrok, ale skôr pád, dezilúzia a duchovné znechutenie. Tak dopadli tisícky jej členov, čo si ukážeme ďalej v článku.

 

Na začiatku to bolo dobré

Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu (International Society for Krishna Consciousness – ISKCON), známa verejnosti ako hnutie Haré Krišna, vznikla v 60. rokoch 20. storočia s cieľom šíriť nadčasovú múdrosť védskej tradície Sanátana-dharma na západe. Samotné učenie, ktoré ISKCON predstavuje, však siaha tisíce rokov do minulosti a je zakorenené v neprerušenej línii duchovných učiteľov (parampara) – svätcov, ktorí odovzdávali poznanie svojim žiakom. Tí sa mohli stať guruami až po dosiahnutí skutočnej kvalifikácie a vnútornej čistoty.

Takýto systém duchovného následníctva zaručoval, že pôvodné učenie nebude skreslené, zneužité ani zdegenerované. Duchovný učiteľ totiž neschvaľoval nástupcu na základe pozície či popularity, ale podľa jeho hlbokej duchovnej realizácie a pokročilosti. Tento model fungoval po celé tisícročia a dodnes nemá obdobu v žiadnom inom náboženstve ani duchovnej tradícii.

 

Šríla Prabhupáda – zakladateľ a duchovný líder bez škandálov

Za rozšírením hnutia Haré Krišna na západ stál indický duchovný učiteľ Šríla Prabhupáda (A.C. Bhaktivedanta Swámí Prabhupāda). Sám patril práve do spomínanej prastarej duchovnej postupnosti učiteľov. V roku 1965 prišiel ako sedemdesiatročný mních do New Yorku a v júli 1966 oficiálne založil ISKCON​. Spravil to na pokyn svojho vlastného gurua, ktorý ho desiatky rokov predtým požiadal, aby jedného dňa priniesol Védy do západnej spoločnosti. Prabhupáda celý život v Indii strávil zdokonaľovaním sa po duchovnej stránke, zanechal všetok majetok, rodinu a žil v chráme ako odriekavý jogín. Až vo veku takmer 70 rokov sa vydal prvýkrát mimo Indiu, a to priamo do USA, keďže chápal, že už mu na misiu, na ktorú sa de facto pripravoval celý život neostáva veľa času a chcel pokorne naplniť pokyn svojho gurua.

A odkiaľ sa môže lepšie rozšíriť po celom svete toto prastaré učenie (alebo čokoľvek) ako práve z USA, ktoré každý napodobňuje?

Pricestoval len s jedným kufrom, loďou, bez peňazí, ale hlavne priniesol so sebou autentické učenie tradície Sanátana-dharma. Za tie roky preložil množstvo starobylých textov (vrátane Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatamu) a postupne inšpiroval tisíce mladých ľudí. Na začiatku to boli hlavne hippies znechutení materializmom a hľadajúci skutočný zmysel života.

Prabhupáda zdôrazňoval čistotu, oddanosť a šírenie vedomia Krišnu nenásilnou cestou, najmä spievaním Mahá-mantry:

Haré Krišna Haré Krišna

Krišna Krišna Haré Haré

Haré Ráma Haré Ráma

Ráma Ráma Haré Haré

Osobne viedol skromný život, prísne dodržiaval zásady, ktoré kázal, a medzi svojimi nasledovníkmi mal povesť čistého oddaného (v jazyku sanskrit –  šuddha-bhakta), t.j. svätca na najvyššej úrovni duchovnej realizácie. Mladí Američania, ktorí sa k nemu pridali k nemu vzhliadali práve pre jeho úprimnosť a čistotu (ukážky z jeho prednášok). V očiach členov ISKCONu bol nedotknuteľnou autoritou – ako áčárya je považovaný za zakladateľa celého hnutia.

Ako si ale ukážeme nižšie, už vtedy sa ukazovalo, že niektorí jeho americkí žiaci mali vlastné sebecké ambície a chceli prevziať jeho postavenie po jeho smrti.

Na rozdiel od neskorších vodcov, či guruov sa Šríla Prabhupáda počas svojho života neprevinil žiadnym škandálom ani morálnym zlyhaním. Práve naopak, až do svojej smrti v novembri 1977 zostal vzorom oddanosti a pokory, vďaka čomu si vyslúžil nesmiernu úctu, nie len u svojich žiakov ale aj u akademikov a štátnikov.

Počas Prabhupádovho života sa ISKCON dynamicky rozrastal. Zakladali sa desiatky chrámov po celom svete, vydávali sa knihy a tisíce ľudí prijímali autentickú duchovnú cestu bhakti-jógy, tak ako to bolo po predošlé milénia v Indii. Medzi inými sa k hnutiu pridávali aj známe osobnosti ako George Harrison z Beatles, Allen Ginsberg a ďalší.

Hnutie malo vtedy jednotné vedenie v osobe Prabhupádu, ktorý zároveň ustanovil riadiaci orgán GBC (Governing Body Commission) na pomoc s riadením organizácie, ktorú už vo svojom pokročilom veku nestíhal manažovať naplno.

 

Problémy však nastali po jeho odchode

Po smrti Šrílu Prabhupádu ihneď vyvstala otázka nástupníctva: Kto bude duchovne viesť komunitu oddaných ďalej?

Na to, že si treba dávať pozor na falošných guruov upozorňoval Prabhupáda opakovane ešte počas života a nabádal všetkých žiakov, aby pozorne študovali Védy, pretože nevzdelaný oddaný sa môže ľahko stať obeťou podvodníkov.

Šríla Prabhupáda:

„Materialisti chcú byť klamaní, a preto existuje mnoho podvodníkov, ktorí ich majú oklamať. V súčasnosti (v tomto veku Kali) sa celá ľudská spoločnosť stala spolkom podvodníkov a nimi oklamaných. Z tohto dôvodu nám védske písma dávajú náležité inštrukcie, ako sa tomu vyhnúť.“

–

„Slepé nasledovanie znamená: ‚Ó, tam je nejaký swámí. Toľko tisíc ľudí ho nasleduje. Aj ja sa stanem jeho žiakom.‘ Toto sa nazýva slepé nasledovanie. Nevieš, kto ten swámí vlastne je – či je to naozaj swámí alebo obyčajný podvodník. Nevieš nič. Ale pretože všetci idú za ním: ‚Aj ja sa stanem jeho žiakom.‘ To je slepé nasledovanie – bez akéhokoľvek poznania, slepé nasledovanie.“

Podobné body zdôrazňovali aj predošlí praví duchovní učitelia v originálnej postupnosti. Napr. citát od duchovného učiteľa Šrílu Prabhupádu menom Bhaktisiddhanta Saraswati goswámí:

„Strach z toho, že človek bude obeťou šarlatánov a falošných guruov, nemusí trápiť tých, ktorí sami nemajú úmysel nechať sa takto oklamať pri hľadaní absolútnej pravdy. Je nevyhnutne potrebné, aby všetci, ktorí si naozaj želajú duchovne sa oboznámiť s védskou filozofiou, sa zapojili do hľadania pravých nasledovníkov duchovna. Ak sami nie sú úprimní alebo sa uspokoja s niečím menším než s poznaním Absolútna, ktoré odhaľuje védska literatúra, sú odsúdení na neúspech alebo na to, že padnú do rúk falošných guruov. No žiaden skutočne opatrný človek, ktorý pozná svoju vlastnú myseľ a jej skryté motívy, neprehliadne pravého reprezentanta Boha, ak naozaj túži po službe Bohu.“

 

Samozvaní guruovia po roku 1977 a odklon od tradície

Šríla Prabhupáda po sebe nezanechal žiadneho oficiálneho nástupcu, pretože ako sám vyhlásil, takmer nikto z jeho najbližších žiakov ešte nedosiahol potrebnú duchovnú úroveň na to, aby sa mohol stať pravým guruom. Napriek tomu, jeho žiaci mali vo svojich rukách množstvo jasných pokynov, ktoré im zanechal v knihách, listoch a prednáškach, vrátane toho, ako si predstavoval ďalšie fungovanie hnutia.

Iba jedinému žiakovi – Gour Govinda Swámímu, osobne dal pokyn, že môže prijímať vlastných žiakov. Nedostal však oficiálnu pozíciu, pretože Prabhupáda videl, aké nebezpečenstvo by to prinieslo. Už vtedy pozoroval, ako sa okolo neho zhromažďujú ambiciózni žiaci ako supy, túžiaci uchopiť moc nad hnutím, ktoré s toľkou obetavosťou a pokorou roky budoval.

Šríla Prabhupáda:

„Čo sa týka zlovestného vplyvu v našej spoločnosti, je to fakt a viem, odkiaľ tento jedovatý strom vyrástol a ako vo veľmi nebezpečnej podobe zasiahol prakticky celé hnutie.“

Bohužiaľ väčšina naivných členov ISKCONu sa po jeho smrti mala pridať práve k tomuto zlovestnému hnutiu.

Ďalšie jeho vyjadrenie na sklonku života:

„V súčasnosti sa do nášho ISKCONského tábora vkradla politika a diplomacia. Niektorí z mojich milovaných žiakov, na ktorých som sa veľmi, veľmi spoliehal, sa do toho pod vplyvom máji zaplietli. Začalo sa tu diať niečo, čo považujem za znevažujúce. Rozhodol som sa preto odísť do ústrania, venovať sa písaniu kníh a ničomu inému.“ (Prabhupáda-lílámrita, zväzok 4, str. 105)

V tak napätom prostredí, kde išlo o vplyv nad stovkou centier po svete, tisíckami oddaných nasledovníkov a miliónmi dolárov, by mohol označením nástupcu ohroziť jeho život. A ako budúcnosť ukázala, urobil ďalšie múdre rozhodnutie: Gour Govindu swámího z tejto mocenskej hry vynechal a zanechal mu dôverné informácie len medzi štyrmi očami.

Namiesto toho, počas posledných mesiacov svojho života, keď už fyzicky nevládal prijímať nových žiakov osobne, poveril niekoľkých žiakov, aby vykonávali zasvätenia nových žiakov v jeho mene. Títo zástupcovia sa nazývali ritvikovia. Ich úloha bola jasná: Konať ako spojka medzi Prabhupádom a novými oddanými, nie ako jeho nástupcovia.

Prabhupáda opustil hmotné telo v roku 1977.

Po smrti Šrílu Prabhupádu však títo ritvici – pôvodne len poverení asistenti, prišli s pochybným tvrdením, že sa z nich stali noví duchovní učitelia s právom prijímať vlastných žiakov. Z tých, ktorí dovtedy len technicky vykonávali zasvätenie v Prabhupádovom mene, sa zrazu „zázračne“ stali nezávislí guruovia.

Interpretovali vlastnú verziu jeho poslednej vôle a spustili cielenú dezinformačnú kampaň, ktorá bola zameraná hlavne proti vlastným duchovným bratom – iným žiakom Prabhupádu. Cieľ bol jasný: Presvedčiť zvyšok spoločenstva, že oni sú tí vyvolení, hodní uctievania ako duchovní nástupcovia zakladateľa, a že ostatní by sa im mali podriadiť ako ich žiaci.

Koncom roku 1977 si tak 11 prominentných managerov ISKCONu rozdelilo svet na zóny, v ktorých vystupovali ako neobmedzení guruovia, tzv. „zonálni áčáryovia“.

Tento krok znamenal prvý výrazný odklon ISKCONu od duchovnej tradície a filozofie. Podľa posvätných písiem (šástier) má totiž pravý guru byť čistý oddaný Krišnu na úrovni svätca, ktorý neprejavuje žiadne svetské ambície či morálne pochybenia. Novovymenovaní lídri však takú duchovnú úroveň zjavne nedosahovali. Ich jedinou „kvalifikáciou“ bolo, že boli Prabhupádovi žiaci a mali managerské posty, ktoré zneužili.

Napriek pochybnostiam si jedenásť guruov bez váhania nárokovalo postavenie takmer božskej úcty. Ostatní členovia ISKCONu boli vedení k tomu, aby svojich nových zonálnych guruov uctievali rovnako ako Prabhupádu. Títo novopečení guruovia prijímali honosné tituly, žili vo výraznom luxuse a vyžadovali uctievanie. Tradícia pokory sa vytratila. Namiesto nej nastúpila éra autoritatívneho fanatického vedenia (ktorá bohužiaľ podľa mnohých pretrváva v hnutí dodnes). Takéto konanie nemá oporu v pôvodnej védskej kultúre – jedná sa o uzurpáciu moci, nie o autentické duchovné vedenie.

Konieckoncov, po rokoch sa k tomu vyjadril aj George Harrison:

„Vždy som mal isté pochybnosti o organizáciách a odkedy Swámí zomrel, zdá sa mi to celé chaotické – všelijakí ľudia si o sebe myslia, že sú guruovia. Podľa mňa nie je dôležité byť guruom, dôležitejšie je jednoducho byť… a učiť sa pokore.“

(George Harrison v rozhovore s BP Fallonom, The Sunday Tribune, 18. októbra 1987)

 

Prvé vážne škandály v ISKCONe

Už v priebehu 80. rokov ISKCON začali sužovať vnútorné rozpory a pochybnosti o kvalifikácii týchto guruov. Pre bežných oddaných Krišnu bolo náročné prijať, že ich noví učitelia dosiahli rovnakú duchovnú úroveň ako zosnulý zakladateľ. Žiaľ, ukázalo sa, že skeptici mali pravdu – všetci z oných jedenástich guruov postupne v nasledujúcich rokoch morálne zlyhali. Namiesto sľubovaného duchovného vedenia priniesli hnutiu sériu škandálov, ktoré vážne poškodili povesť ISKCONu.

Prakticky takmer každý z pôvodných zonálnych guruov bol v priebehu niekoľkých rokov usvedčený z nejakého vážneho prečinu a musel zo svojej funkcie odstúpiť. Jediný, z týchto uzurpátorov moci, ktorý sa dodnes drží vo funkcii gurua sekty ISKCON, je Jayapataka swámí (na fotke vyššie úplne napravo). Jeho ešte spomenieme neskôr v článku.

 

Kirtanánanda swámí 

Patrí medzi najviac zdiskreditovaných guruov v histórii ISKCONu. V západnej Virgínii vybudoval izolovanú komunitu Nový Vrindávan, kde zhromaždil obrovský majetok a obklopil sa okázalým prepychom (postavil tzv. “Zlatý palác”). Čoskoro vyšli najavo správy o fyzickom a sexuálnom zneužívaní detí v tamojšej internátnej škole a dokonca o násilí voči ženám, ktoré Kirtanánanda podporoval​. Z Nového Vrindávanu sa postupne stalo kriminálne hniezdo – guru svojich nasledovníkov nabádal ku kriminálnym praktikám pri získavaní peňazí (napr. podvodné pouličné zbierky vydávajúce sa za charitu).

Keď bývalý člen Steve Bryant začal tieto pomery otvorene kritizovať a chystal sa ich odhaliť verejnosti, bol v máji 1986 zastrelený nájomným vrahom priamo v dodávke pri Losangeleskom chráme​. Vyšetrovanie odhalilo, že vraždu zosnovali členovia Nového Vrindávanu a vykonal ju oddaný Thomas Drescher na pokyn vodcov sekty.  Následne vyšlo najavo, že už v roku 1983 zavraždili aj iného ich kritika z ich vlastných radov (Charlesa St. Denisa)​.

Kirtanánandu federálny súd odsúdil za podvody a objednávku vraždy [Zdroj Washington post] – prijal dohodu o vine a treste a dostal 20 rokov väzenia​. Najzvrátenejšie však je, že priamo vo väzení ISKCON Nový Vrindávan mal povýšiť jeho komplica Dreschera (odsúdeného vraha) na hodnosť “swámí” ako odmenu za to, že Kirtanánandu na začiatku kryl. Aby toho nebolo málo, odsúdeného vraha na doživotie mal neskôr ISKCON začať propagovať, dať mu externú pozíciu v hnutí a aj vydávať jeho knižky z väzenia [Zdroj]. Totálne pritiahnuté za vlasy? Zvykajte si, ešte len začíname…

Rovnako, jeden z údajných komplicov vraždy [Zdroj], [Zdroj2] a najbližší služobník Kirtanánandu je dodnes prominentný ISKCONský guru Radhanath swámí, ktorý prevzal Kirtanánandových žiakov a chrám.

Dodatočné vyšetrovanie potvrdilo, že Kirtanánanda sexuálne zneužil najmenej dvoch maloletých chlapcov – Ide tak o exemplárny príklad gurua, ktorý úplne zlyhal morálne aj zákonne: Od pedofílie a násilia až po objednávku vrážd.

Schvaľovanie násilia či dokonca vrážd bolo v rámci ISKCONského fanatizmu asi normálne, keďže si to mohli obhajovať tým, že každý, kto je proti ním je „démon“, a tí si zaslúžia smrť. Tvrdí sa, že činy Kirtanánandu a jemu podobných ISKCON roky toleroval, a vyzerá to tak, že ďalších deviantov kryje dodnes, čomu nasvedčujú indície nižšie.

Rovnako, aj dnes sa niektorí sfanatizovaní členovia sekty oháňajú tým, ako nemajú problém zabíjať svojich kritikov, či kritikov ich guruov. Ako som už spomínal, mne sa tiež viackrát vyhrážali. Niektorí slovenskí Krišňáci sa vyhrážali bitkou, a dokonca jeden oddaný z Českej republiky ruského pôvodu, ktorého meno nebudem zatiaľ zverejňovať sa nechal počuť, že si ma nájde a „dá ma dole…“. Každopádne, človek sa nemôže nechať sektármi zastrašiť.

Takto by sa dali podrobne rozobrať ďalší ISKCONskí „svätí muži“. Niečo málo viac si o nich napíšeme aj v ďalšej kapitole.

Koho táto téma zaujíma hlbšie, toto je zaujímavý dokument na Youtube, kde sa dopodrobna rozoberá poklesnutie pôvodných 11 guruov:

Na konci tohto článku nájdete viac zdrojov čo sa týka kníh, dokumentárnych filmov či podcastov.

 

Systematické zneužívanie detí v školách

Azda najväčšou morálnou škvrnou na histórii ISKCONu, ďaleko presahujúcou jednotlivé excesy guruov, je odhalenie rozsiahleho týrania a zanedbávania detí v internátnych školách hnutia. V 70. a 80. rokoch fungovali v sekte ISKCON tzv. gurukuly – internátne školy pre deti členov, často oddelené od rodičov už od veku 5 rokov. Neskôr vyšlo najavo, že v týchto izolovaných komunitách došlo k systematickému fyzickému, psychickému či sexuálnemu zneužívaniu stoviek detí. Podľa odhadov z tohto zdroja utrpelo v rokoch 1970–1988 približne 800 detí [Zdroj] členov ISKCONu rôzne formy násilia či zanedbania.

Učitelia v gurukulách často deti bili, držali ich v krutých asketických podmienkach a mnohé sa stali obeťami pedofilných útokov. Niektoré dievčatá boli dokonca nasilu vydávané už vo veku 11-12 rokov za starších mužov v rámci “dohodnutých manželstiev”, čo viedlo k detskému sexuálnemu zneužívaniu pod pláštikom náboženstva. Tieto hrôzy sa mala sekta pokúšať zamiesť pod koberec a po dlhý čas o nich mlčala. Až koncom 90. rokov prehovorili desiatky už dospelých obetí.

V roku 2000 skupina bývalých žiakov gurukúl podala v Texase hromadnú žalobu voči ISKCONu o 400 miliónov dolárov [Zdroj], [Zdroj2] za utrpené zneužívanie. V žalobe sa opisovali prípady znásilnení, fyzického týrania a psychického teroru detí už od troch rokov veku – právny zástupca obetí Windle Turley označil situáciu za „najohavnejšie zneužívanie detí, aké sme kedy videli„.

Vedenie ISKCONu bolo nútené po rokoch zjavného mlčania priznať zodpovednosť – v oficiálnom vyhlásení pripustilo, že v 70. a 80. rokoch došlo v ich školách k fyzickému, emocionálnemu aj sexuálnemu zneužívaniu zverených detí. ISKCON to mal roky tajiť, nevydal na stíhanie vinníkov a aj keď po rokoch bol nútený sa priznať, chceli sa vyhnúť odškodneniu a 12 z ich chrámov, ktoré boli v zneužívaní zapojené vyhlásili bankrot [Zdroj], [Zdroj2]. Bol to precedens, keďže žiadna náboženská obec dovtedy bankrot za týchto okolností nevyhlásila. Samozrejme, honosné chrámy, vyberanie príspevkov a točenie miliónov dolárov v ISKCONe pokračovalo aj naďalej.

Hoci neskôr ISKCON naoko zriadil Úrad na ochranu detí, škody na životoch jednej generácie už boli napáchané. Navyše, tento takzvaný úrad sa preukázal ako takmer zbytočný, keďže nedokázal ani v budúcnosti zabrániť ďalším kauzám. Ako príklad si môžeme uviesť, že keď neskôr došlo k ďalšiemu zneužitiu 11-ročnej mladistvej od gurua, ISKCON ho mal kryť a tohto gurua (Lokanath swámí) drží v pozícii duchovného učiteľa doteraz. [Zdroje o tomto prípade]. Nižšie v článku si ukážeme, že to nie je žiadna výnimka a vyzerá to tak, že sekta ISKCON sa do dnešných dní nedištancuje od usvedčených pedofilov a má im dávať rôzne funkcie.

Nazdávam sa, že tak to už chodí, keď organizácia stratí sebareflexiu a vedie ju skupina egocentrických jednotlivcov, ktorých nezaujíma nič iné než vlastná moc, pôžitky a peniaze. Vďaka sektárskej mentalite svojich členov, ktorí sa naučili nepochybovať a neklásť otázky, sa im darí vládnuť bez odporu.

Práve vnútorná skazená kultúra a toxické prostredie, kde sú vodcovia – od miestnych autorít až po údajne „svätých“ guruov – fakticky nedotknuteľní, vytvorili podľa mnohých ex-členov podhubie pre zneužívanie detí, manipuláciu a psychické násilie. Bežní členovia, zaslepení sfanatizovanou vierou a lojalitou, vedome či nevedome umožňujú, aby sa tieto zločiny utajovali celé roky.

Uvedené škandály – od finančných podvodov, cez násilné trestné činy, až po zneužívanie detí odhalili, že ISKCON po odchode Prabhupádu upadol do hlbokej krízy. Ideály duchovného hnutia sa deformovali pod vplyvom moci a dogmatizmu. Zdá sa, že z kedysi inšpiratívneho náboženského spoločenstva sa stal takmer zločinecký gang a nebezpečná sekta, kde účel svätí prostriedky.

To nás privádza k otázke, ako je možné, že k takémuto úpadku vôbec došlo – a čo sa dialo vo vnútri ISKCONu, že podobné excesy neboli včas zastavené?

Známy sociológ a expert na náboženstvá E. Burke Rochford tvrdí, že kultúra zneužívania v školách v sekte ISKCON vznikla čiastočne aj vďaka tomu, že lídri znevažujú hodnotu ľudí žijúcich mimo chrám a aj samotných detí [Zdroj: Wikipédia].

Koho táto kauza zaujíma hlbšie, tu nájdete sériu dokumentov na Youtube, ktorý rozoberá škandály zneužívania:

 

 

Noví volení guruovia – funkcionári sekty

Spoločným menovateľom prvých početných škandálov bol morálny pád samozvaných guruov, ktorí neustáli pokušenia moci, sexu či bohatstva. Tieto udalosti zásadne podkopali dôveru mnohých členov v autority sekty ISKCON. Vďaka tomu, po týchto škandáloch podľa tohto zdroja opustilo ISKCON viac ako 90% členov [Zdroj], ktorí boli z drvivej väčšiny sami žiaci pôvodného gurua Prabhupádu.

Tí, ktorí ostali, ale kritizovali poklesnutých guruov alebo vedenie, boli podľa mnohých výpovedí buď vyhodení, niektorí dokonca zabití a iní sami spáchali samovraždy.

V roku 1985 vedenie v panike zvolalo mimoriadne stretnutie a rozhodlo sa “upratať” najviac skompromitovaných lídrov spomedzi seba​. Viacerých guruov potichu odstavili a nahradili ich novými, mladšími lídrami. Tým však problémy neskončili – ukázalo sa, že inštitucionálne zlyhanie je hlbšieho rázu a nezávisí len od jednotlivcov, aj keď práve individuálnymi zlyhaniami sa snažia bežní členovia obhajovať ich sektu, nevidiac skutočnú príčinu zlyhaní. O tej sa dočítate nižšie.

 

Deformovaný systém výberu duchovných autorít

To, čo sa odohralo potom, a tento systém funguje vlastne dodnes a prináša svoje „ovocie“, bola ďalšia filozofická deviácia, ktorá nie je v súlade ani s Védami, ani Prabhupádom, a tou bola zmena systému výberu duchovných autorít – guruov v rámci sekty.

V tradičnej védskej filozofii si duchovného učiteľa vyberá žiak na základe jeho zbožnosti a duchovného pokroku; guruom sa stáva prirodzene ten, kto svojimi kvalitami inšpiruje ostatných a koho za gurua vyhlási jeho vlastný duchovný učiteľ a dovolí mu prijímať vlastných žiakov.

„Zasvěcení je třeba přijmout od pravého duchovního mistra, který patří do uznané posloupnosti a je autorizovaný předchozím duchovním mistrem. Śrímad Bhagavatam 4.8.54 – Výklad

“Guru sa môže stať guruom až vtedy, keď mu to prikáže jeho guru. To je všetko. V opačnom prípade sa nikto nemôže stať guruom.“ Śríla Prabhupáda, konverzácia 28.10.1975, Nairobi

Prabhupáda však nikdy žiadneho gurua nevymenoval.

Avšak od tej doby až dodnes v ISKCONe funguje bezprecedentný model, v ktorom sa guruovia dosadzujú “zhora” administratívnym rozhodnutím, ako prakticky funkcionári súkromnej firmy.

Pôvodná jedenástka guruov si nástupnícke pozície v podstate pridelila sama – a neskôr, keď všetci z nich zlyhali, začala nových guruov menovať Hlavná riadiaca komisia (GBC). Dodnes funguje mechanizmus, že kandidátov na guruov schvaľuje GBC hlasovaním, čím vzniká akýsi “demokratický” výber guruov​. Inými slovami, duchovný učiteľ v ISKCONe potrebuje mandát od organizačnej rady a súhlas väčšiny – bez ohľadu na to, či spĺňa tradičné duchovné kritériá. Podobne to je napr. dnes v kresťanstve, kde je pápež len manažérska volená funkcia – viac v článku tu.

Takýto systém je v absolútnom rozpore s historickou védskou tradíciou a filozofiou. Kým v bežných hinduistických sampradáyach (líniách nasledovníctva) stojí na čele duchovný líder (áčárya) s prirodzenou autoritou, ISKCON sa stal “multiguru” inštitúciou ovládanou radou manažérov​ a volených funkcionárov. Kritici hovoria o degradácii inštitútu gurua – zo spontánne uznávaného svätca na byrokratickú funkciu. Naviac, kolektívne riadenie viedlo k politickým bojom a zákulisným dohodám o tom, kto zaujme aké postavenie.

Duchovno vystriedala politika. Mnohí dlhodobí členovia poukazujú, že v ISKCONe 80. a 90. rokov sa “guruitída” (honba za postavením gurua) stala fenoménom – ambiciózni kazatelia sa usilovali zapáčiť vedeniu, aby získali povolenie zasväcovať vlastných žiakov. A čím viac žiakov guru – funkcionár mal, tým mal viac peňazí a vplyvu v sekte.

V roku 1982 začala GBC postupne vymenúvať ďalších a ďalších guruov okrem pôvodnej jedenástky​. Títo noví guruovia už formálne podliehali GBC, ktorá ich mohla aj odvolať. Post gurua sa tak stal skôr úradom než posvätným povolaním, čo viedlo k ďalším deformáciám a funguje to tak dodnes.

 

Proti védskej filozofii

Väčšina bežných členov nemá dostatočné vzdelanie a nedôsledne študuje Prabhupádove knihy – inak by rýchlo pochopili, že práve takýto spôsob vedenia, aký dnes v ISKCONe panuje, Prabhupáda a aj Védy rázne odmietajú. V celej tisíce rokov trvajúcej histórii duchovných učiteľov by také niečo bolo nepredstaviteľné, až kým sa skupina bývalých hippie-narkomanov nerozhodla, že to proste zmení, aby sa udržali pri moci. Ich nasledovníci s tým však zjavne nemajú najmenší problém. Obzvlášť, keď to bežným členom dennodenne huckajú do hlavy ich nadriadené „autority“, ktorí sú sami pätolízači týchto volených guru-funkcionárov.

Tým, že sa organizácia odklonila od základného princípu duchovnej postupnosti, stratila svoju autorizáciu a duchovnú legitimitu.

Dá sa teda bez preháňania povedať, že pôvodný, neporušený ISKCON zomrel spolu so Šrílom Prabhupádom. To, čo dnes vystupuje pod týmto menom, je len pokryvený tieň pôvodného hnutia – svetská cirkev s duchovnou maskou a sektárskymi praktikami, ktorá už dávno stratila spojenie so svojím zakladateľom.

Šríla Prabhupáda:

„Ľudia, ktorí sami seba klamú, niekedy prijímajú duchovných učiteľov z kňazskej triedy, ktorí boli oficiálne ustanovení podľa svetských zákonov, a následne sú týmito oficiálnymi kňazmi klamaní.“

–

„Povinnosťou úprimného človeka je prijať pravého duchovného učiteľa, tak ako to prikazujú šástry (posvätné písma). Šríla Džíva Góswámí radí, aby sme neprijímali duchovného učiteľa len na základe rodových, spoločenských či náboženských pravidiel. Ak chceme skutočne napredovať v duchovnom pochopení, mali by sme sa jednoducho úprimne snažiť nájsť naozaj kvalifikovaného duchovného učiteľa.“

–

„Nikto sa nemôže stať guruom len na základe rozhodnutia nejakého hlasovania. Svetskému hlasovaniu neprináleží právomoc zvoliť duchovného učiteľa. Skutočný áčárya žiari sám od seba a nepotrebuje žiadne súdne uznanie. Falošný áčárya sa môže snažiť získať prevahu nad skutočným vaišnavom na základe rozsudku nejakej vyššej inštitúcie, ale Bhaktivinóda Ṭhákura hovorí, že taký človek nie je nikým iným než žiakom Kali-yugy.“

–

„Duchovný učiteľ nikdy nemá byť predmetom disciplinárneho konania…“

–

„Človek má prijať zasvätenie od pravého duchovného učiteľa, ktorý pochádza z postupnosti duchovných učiteľov a bol splnomocnený svojim predchodcom. Toto sa nazýva dikša-vidhán.“

–

„Guru sa môže stať guruom iba vtedy, keď je na to poverený svojim vlastným guruom. To je všetko. Inak nikto nemôže byť guru.“

Prabhupádov guru Bhaktisiddhanta Saraswatí:

„Bona fide duchovný učiteľ nie je produktom žiadneho mechanického systému a ani mu nie je naklonený.“

Tieto výroky jednoznačne vylučujú možnosť, aby sa niekto stal duchovným učiteľom (guruom) na základe formálneho menovania alebo dosadenia inými náboženskými funkcionármi. Prijať gurua len preto, že ho niekto oficiálne ustanovil, je nesprávne. Duchovný učiteľ sa nemôže stať guruom vďaka volebnému procesu ani inštitucionálnemu schváleniu.

Tento princíp priamo odporuje praxi ISKCONu, kde sú dnes guruovia volenou funkciou schvaľovanou komisiou, a nie výsledkom duchovnej realizácie. V duchovnej tradícii nie inštitúcia, ale Boh v srdci a predchádzajúci guru splnomocňuje – a práve preto sa nedá duchovná autorita vynútiť zvonku. Skutočný guru musí byť kvalifikovaný a rozpoznaný podľa duchovných vlastností, nie dosadený podľa byrokratických alebo svetských kritérií.

 

Poklesnutia a škandály pokračujú

Aj keď sa v ISKCONe volia týmto deviantným a bezprecedentným spôsobom noví guruovia  – jadro problému ostáva rovnaké: Nedostatočná duchovná kvalifikácia tých, ktorí zaujímajú post duchovného vodcu.

Mnohí z tzv. „funkcionárov“ –  guruov boli po čase prinútení odstúpiť pre rôzne vážne škandály, a poklesávajú dodnes. Ak pritom vezmeme do úvahy, že podľa védskej tradície musí byť guru svätec – osoba, ktorá už nemôže poklesnúť a je bezhriešna (mimo vplyv hmotných kvalít) – potom je jasné, že ISKCON sa dostal do stavu vážnej schizofrénie: Ako môže guru poklesnúť, ak je svätec?

Šríla Prabhupáda to vylučuje:

„Keď niekto dosiahne najvyššiu úroveň mahá-bhágavaty, má byť prijatý ako guru. Iba takáto osoba je oprávnená zaujať post gurua.“

–

„Pravý duchovný učiteľ je súčasťou postupnosti duchovných učiteľov (parampary) od pradávna a nijako sa neodchyľuje od pokynov Najvyššieho Pána…“

–

„Nie je možnosť, že oddaný na najvyššej úrovni (mahá-bhágavata) poklesne…“

–

„Kto je skutočný guru? Iba paramahamsa, teda osoba z najvyššieho duchovného stupňa, ktorý nikdy nepoklesne.“ Šríla Prabhupáda

–

„Duchovný učiteľ je vždy oslobodený. V akomkoľvek stave svojho života by nemal byť považovaný za obyčajného človeka.“ Šríla Prabhupáda, List TKG, 21. jún 1970

Napriek tomu sa pozrime na realitu v ISKCON sekte.

Do tabuľky nižšie som zhrnul zoznam najznámejších škandálov ich guruov:

Červenou farbou sú označení sexuálni delikventi, pedofili, zneužívači detí, či iní devianti, ktorí majú byť stále aktívni v ISKCONe do dnešných dní.

Meno gurua	Rok poklesu	Dôvod odvolania / odstúpenia
Jayatírtha swámí	1982	Jeden z ISKCON guruov pre Európu. Po čase začal brať halucinogénne drogy (LSD) a tvrdiť, že má mystické zjavenia. Svojim žiakom ponúkal “duchovne vylepšené” omamné látky. V roku 1987 tragicky zahynul – zavraždil ho iný Krišňák, tým, že mu odrezal pílkou hlavu údajne pod vplyvom omamných látok a sklamaný z guruovej degradácie a z toho, že mu zviedol manželku.
Hansadutta swámí	1983	Opakované porušovanie zásad. Bol napr. zatknutý za nelegálnu držbu zbraní, streľbu na obchody „materialistov“. Vlastnil luxusné autá. Zápasil s alkoholom a inými závislosťami. Neskôr sa prevalili aj jeho mimomanželské pomery s viacerými ženami (hoci ako mních sľúbil celoživotný celibát).
Bhagaván Goswámí	1986	Prichytený pri styku so ženou jedného zo žiakov. K odchodu prispel aj fakt, že zistil zneužívanie svojich vlastných detí v gurukule, čo ním otriaslo.
Ramešvara swámí	1986	Bol prichytený v nevhodnom vzťahu s neplnoletou študentkou gurukuly. [Zdroj] Tiež čelil podozreniam z obchodovania s drogami a iným kontroverziám, napr. z finančných machinácií a zneužitia milodarov. Dodnes je tento milovník mladučkých dievčat zjavne aktívny v ISKCONe. [Zdroj]
Bhavananda gosvámí	1987	Bol obvinený z homosexuálnych vzťahov so svojimi mladými žiakmi a iných zvráteností – priamo v chráme. Viaceré obete tiež vypovedali o sexuálnom obťažovaní z jeho strany. Dodnes má tento usvedčený zneužívač detí v ISKCONe zastávať managerskú funkciu. [Zdroj] + [Tu na fotke] s ďalšími managermi najväčšieho ISKCON projektu.
Kirtanánanda swámí	1987	Exkomunikácia pre ťažké delikty kvôli nahromadeniu závažných obvinení. V jeho komunite Nový Vrindávan došlo k sexuálnemu zneužívaniu maloletých a iným deliktom; samotný Kirtanánanda bol prichytený pri sexuálnom akte s maloletým chlapcom a je spájaný aj s násilnými zločinmi, viď vyššie v článku.
Lokanáth swámí	1993	Dočasná suspendácia za zneužitie – V roku 1993 GBC dočasne zakázala Lokanáthovi iniciovať nových žiakov po tom, čo vyšlo najavo sexuálne zneužitie 11-ročného dievčaťa, ku ktorému došlo v roku 1990. Prípad bol interným vyšetrovaním potvrdený, ale mal byť zatajený. Dodnes je podľa všetkého tento zjavný pedofil aktívny ISKCONský guru = „svätec“. ISKCON napriek petíciam ho dodnes nevylúčil zo svojich radov.
Harikeša swámí	1998	Nervové zrútenie a odstúpenie – V lete 1998 psychicky skolaboval a následne sa vzdal všetkých svojich postov v ISKCONe. Oficiálne GBC prijala jeho rezignáciu začiatkom roku 1999. Dôvodom bol vážny psychický a duchovný kolaps; vyšlo najavo aj nevhodne blízke správanie s istou terapeutkou. Odvtedy opustil mníšsky život.
Satsvarúpa goswámí	2004	ISKCON ho suspendoval, za jeho “nevhodné kontakty s istou ženou”. V roku 2007 spôsobil ďalší rozruch jeho autobiografický román obsahujúci explicitné sexuálne motívy, po ktorom sa na čas úplne stiahol z verejného pôsobenia. Dodnes je však tento zjavný sexuálny deviant v pozícii ISKCON gurua.
Prithu swámí	2004	Dobrovoľná rezignácia – V októbri 2004 oznámil rezignáciu na post gurua. Uviedol, že nedokázal striktne dodržiavať regulatívne zásady a prechádzal „obdobím ťažkých depresií“. Následne opustil ISKCON a asocioval sa s inou vetvou.
Suhotra swámí	2005	Odstúpenie pre porušenie sľubov – V roku 2005 priznal ťažkosti udržať sľub celoživotného celibátu, prejavovali sa u neho “nečisté túžby”. Inými slovami  – využíval služby prostitútok. GBC ho preto uvoľnila z funkcie a Suhotra si na čas dal dole rúcho ISKCON gurua. Krátko na to, v roku 2007, zomrel (už ako radový mních, nie ako aktívny guru).
Dhanurdhara swámí	2006	Odchod pre odhalené zneužívanie detí – V roku 2006 dobrovoľne odišiel z ISKCONu po tom, čo sa prevalili početné svedectvá o jeho fyzickom a psychickom týraní žiakov v indickej gurukule v 80. rokoch. ISKCON ho vylúčil z vedúcich postov a funkcie gurua; Dhanurdhara radšej sám opustil hnutie aj so svojimi žiakmi. Po rokoch sa však zjavne vrátil a podľa všetkého aktuálne dáva znova prednášky v ISKCONe [Zdroj].
Paramgati swámí	2009	Rezignácia pre sexuálny škandál – V roku 2009 sa zistilo, že robil sexuálne návrhy voči vlastnému žiakovi (ten jeho pokusy odmietol). Paramgatiho ISKCON nechal vo funkcii gurua aj napriek tomu, ale dali mu na rok zákaz prijímať nových žiakov. Aktuálne sa ISKCON nevyhradzuje k tomu, aby bol guruom pre existujúcich žiakov [Zdroj].
Umapati swámí	2010	Odvolaný pre sexuálne obťažovanie – V roku 2010 GBC rozhodla, že Umapati už nespĺňa kvalifikáciu gurua – vyšetrovanie totiž potvrdilo, že sa počas viacerých rokov nevhodne sexuálne správal k viacerým mužským žiakom. Bol zosadený z postu gurua. Umapati toto rozhodnutie odmietol a rozhodol sa pôsobiť ako guru mimo ISKCON.
Prabhavišnu swámí	2012	Rezignácia pre porušovanie celibátu – V januári 2012 oznámil odchod z funkcie gurua, vzdanie sa sannyásu aj členstva v GBC. Uviedol, že sa cítil duchovne a fyzicky vyčerpaný z dlhodobého cestovania a už asi 9 mesiacov udržiaval vzťah so ženou v Thajsku, s ktorou plánoval žiť. Dodatočne priznal, že podobné pády mal už v minulosti opakovane. Dodnes dáva v ISKCONe prednášky a pozývajú ho rôzne centrá. Používa naďalej titul swami. [Zdroj]
Mahánidhi swámí	2013	Rezignácia a odchod z ISKCONu – Koncom augusta 2013 predložil rezignačný list a vystúpil z ISKCONu po tom, čo viacero jeho žiakov upozornilo vedenie na jeho „nevhodné“ správanie. (Neoficiálne išlo o podozrenia z „príliš blízkeho kontaktu“ s mladou oddanou ženou a s jedným mladým mužom v Indii.) GBC v októbri 2013 schválila uznesenie, ktorým potvrdila jeho suspendovanie ako gurua a sannyásina v ISKCONe.
Bhakti Vidjapurna swámí	2022	Doživotný zákaz činnosti pre sexuálne zločiny – V októbri 2022 sa zistilo sa, že ako riaditeľ chlapčenskej gurukuly v Mayapure v rokoch 2005–2010 sa dopustil sexuálneho zneužívania maloletého dievčaťa, obťažovania a psychického týrania. Tento prípad odhalil dlhoročné (schovávané pod kobercec) zneužívanie detí v mayapurskej škole. ISKCON, napriek tomu, že o týchto obvineniach vedel, ho ďalších 15 rokov nechal v pozícii s malými deťmi. [Zdroje o tomto prípade]

 

V tomto zozname nie je zaradený najnovši škandál od Giriraja swámího z minulého roka (2024), keď sa odhalilo, že údajne „žije s frajerkou“. Zatiaľ nepadlo žiadne oficiálne vyhlásenie. ISKCON samozrejme dáva hlavu do piesku. Kedy a či vôbec gurua odvolajú je v prípade ISKCONu otázne.

 

UPDATE 17.6.2025: Ďalší ISKCONský dikša guru – swámi, „jeho svätosť“ Trivikrama swami bol prichytený so „stiahnutými nohavicami“ a priznal sa, že má vzťah s mladou Krišňáčkou. Keďže je „sannyasín“, vyše 50 rokov, je extrémne nepravdepodobné, že by toto bol jeho prvý prešľap, a jednoducho je zjavné, že nikdy túto sexuálnu reguláciu nezvládal. Potvrdzujú to ďalšie výpovede, ktoré vychádzajú na povrch. [Ďalšie zdroje]

Na ilustráciu bodu, ktorý popisujem v tomto článku, a to, že ISKCON ovečky kryjú, buď vedome alebo nevedome sexuálnych deviantov z ich vedenia, si pozrite screenshot nižšie, kde hneď v prvom komente ho jeho žiak obhajuje, tým klasickým ISKCONským „je to ohováranie, rúhanie atď…“ Je to irónia, keďže sám Trivikrama swámi sa k tomu pod tiahou dôkazov priznal v liste, v ktorom inak dodáva, že žiaci, ktorých zasvätil a podľa ISKCONu im garantuje ich zobrať späť ku Krišnovi ako svätec, im dáva odporúčanie, že stále môžu byť jeho žiakmi a on ich svätý guru a na tomto postavení sa nič nemení – akurát ho majú verejne menej nápadne velebiť, aby to nespôsobovalo v ISKCONe rozruch. Aká to irónia.

 

+

trivikrama-swami-priznanie-12-6-2025

 

Poďme ale späť k zoznamu. Pripomeňme si vyššie spomenutú podstatnú vec, a to, že červenou farbou sú označení devianti, ktorí majú byť stále aktívni v ISKCONe, viacerí dávajú prednášky v ich chrámoch a pod. Pokiaľ by sa toto dialo v kresťanstve, tak by ich médiá od rána do noci pranierovali. Keďže je ISKCON relatívne neznáma organizácia a žije si svojim uzavretým životom a jeho nasledovníci sú koniec koncov sektári, v princípe takéto správy ignorujú, prípadne o nich ani nevedia, keďže sledovanie správ v TV či na internete je podľa väčšiny „ilúzia“. V skutočnosti je ilúzia natiahnutá pred ich oči a sú kŕmení lžami a strašením od sekty, že kritizovať, alebo čo i len spochybňovať ISKCONské vedenie znamená ohováranie, rúhanie a pod.

Ďalší podstatný bod je, že toto nie je zďaleka celý zoznam. Tu sú ďalší poklesnutí ISKCON guruovia, ku ktorých škandálom nie je priestor sa bližšie vyjadrovať:

1   Agrani swámí
2.  Ananda Svarupa swámí
3.  Atreya Rsi swámí
4.  Bhakti Balabh Puri goswámí
5.  Bhakti Abhaya Carana swámí
6.  Bhaktiprabhava swámí
7.  Bhaktivaidurya Madhava swámí
8. Ganapati swámí
9. Isvara swámí
10. Jagad Guru swámí
11. Jagadish goswámí
12. Kshiti Mohan swámí
13. Mahabhagavata swámí
14. Maharam Adhikari
15. Narahari swámí
16. Pancadravida swámí
17. Paramananda Adhikari
18. Paramananda swámí
19. Radha Krsna swámí
20. Ram Govinda swámí
21. Rohini Suta swámí
22. Rukmini Pati swámí
23. Rupanuga swámí
24. Somaka swámí
25. Vaninatha Vasu swámí
26. Vegavan swámí
27. Vipramukhya swámí
…

 

Jayapataka swámí

 

Jediný ISKCONský guru, ktorý sa sám ustanovil guruom ešte v pôvodnej uzurpácii moci vrámci 11 samozvolených guruov, ktorý je ešte aktívnym guruom ISKCONu a dodnes nebol odvolaný je Jayapataka swámí.

Je spájaný s viacerými kauzami, aj keď sa mu to vždy podarilo „ustáť“. Dá sa usúdiť, že ako de facto hlava dnešného ISKCONu a najdlhšie úradujúci guru a manažér v ISKCONe je spoluzodpovedný za všetky škandály a deviácie či ich krytie.

Sám je obviňovaný z viacerých vážnych deviácií [Zdroj], a podľa zdrojov je známym obhajcom a podporovateľom jedného z najznámejších pedofilov v ISKCONe – Bhávanandu swámiho [Zdroj].

Má mnoho tisícok žiakov a obrovský vplyv v ISKCONe. Na Slovensku má žiačku, ktorá organizuje stretnutia slovenských Krišňákov.

 

Celkový počet guruov a štatistika poklesov

Od odchodu Prabhupádu až dodnes pôsobilo (resp. bolo schválených) vyše sto guruov. Z nich už nepôsobí značná časť – buď pre odklon a odchod, alebo kvôli disciplinárnemu odvolaniu. Ak odpočítame zosnulých, tak prinajmenšom vyše 40 guruov bolo postupom času zbavených svojej funkcie alebo sa jej vzdali pre vážne zlyhania, väčšinou sexuálne deviácie, často homosexuálne alebo pedofilné. To predstavuje podľa všetkého približne 40 % zo všetkých menovaných guruov (teda takmer polovicu).

Už v roku 2013 kritici poukazovali na „šokujúcu bilanciu guru-pádov v ISKCONe“ – vtedy ich počet dosahoval 43 prípadov. Odvtedy pribudli ďalšie – len za posledných pár rokov (ako Mahánidhi swámí, Bhakti Vidjapurna swámí, Giriraj swámí, Trivikrama swami a i.), takže percentuálny podiel poklesnutých guruov sa výrazne blíži polovici z celkového počtu. To je naozaj zaujímavá bilancia vzhľadom na to, že ISKCON sa bije do pŕs, že oni sú tí jediní praví, ktorých jediní skutoční volení funkcionári-guruovia človeka privedú späť k Bohu, sú to teda čistí oddaní Boha, a nemôžu poklesnúť, ani nijak zhrešiť – ale čo je hlavné – spochybňovať ich je „rúhanie, ohováranie, aparádha“ a pod.

 

Niekoľko podstatných bodov

„Viditeľný ľadovec“

Štatistika guru-pádov zachytáva iba tých, ktorých sa podarilo odhaliť a ktorí – pod tlakom svedkov, obetí alebo médií, boli prinútení odstúpiť. Sociológovia hovoria o tzv. dark figure kriminalite: Skutočný počet prípadov je vždy vyšší, než počet zdokumentovaných. V prostredí uzavretej sekty, kde sa slepá poslušnosť považuje za cnosť a kritika za „aparādhu“ (urážku svätého), je riziko latentného zneužívania obzvlášť veľké. Jeden z nezávislých auditov napr. odhalil, že v rokoch 1970 – 1988 bolo v gurukulách zneužitých okolo 800 detí [Zdroj], čo vtedy tvorilo väčšinu „druhej generácie“ hnutia.

Dopad tohto zneužívania na túto generáciu ilustruje dobre napr. táto fotka:

Citované zo stránky [Zdroj]:
„Na fotografii je zobrazená gurukula v Dallase zo 70. rokov. Ak ma pamäť neklame, červené krížiky označujú deti, ktoré v dospelosti úplne opustili vedomie Krišnu. Čierne kríže označujú troch, ktorí spáchali samovraždu. Zelené fajky – iba dvaja z viac ako 50 – sú tí, ktorí v dospelosti pokračovali v praktikovaní vedomia Krišnu. A pri tých so žltými krížikmi si už nespomínam, aký bol ich osud.“

Môžeme si len domyslieť, kam až siaha ľadovec tých, ktorým sekta ISKCON zničila život už od útleho detstva, a ktorí to nikdy neriešili na súdoch. Toto číslo môže byť x-násobne vyššie.

Sexuálne škandály, ktoré sa dejú s ISKCON guruami dodnes, ukazujú na to, že je to podľa všetkého jednoducho syndróm tejto sekty. A syndróm jej bežných členov vyzerá byť – skrývanie hlavy do piesku a stavanie sa na stranu sekty a jej autorít.

Blízkosť a (ne)vedomosť

Aj keby medzi súčasnými guruami existovali „čisté ľalie bez poškvrny“, problémom zostáva ich dlhoročné priateľstvo a spolupráca s deviantmi. V uzavretej komunite (bubline), kde sú spolu desiatky rokov, a kde sa sleduje každodenný režim, kde sa spolu býva, cestuje, obeduje a vedú dôverné rozhovory, je mimoriadne nepravdepodobné, že by si iní guruovia či starší lídri nevšimli, že si ich kolegovia vodia maloleté dievčatá či chlapcov do ašrámu a pod. Kultúrny antropológ E. Burke to nazýva „bratský záves mlčanlivosti“.

Štruktúrna zodpovednosť

ISKCON sa rád prezentuje ako meritokracia svätcov, no z hľadiska sociálnej psychológie ide o strmú pyramídu autority. Z toho aj vyplýva, že „ryba smrdí od hlavy“. ISKCON ako autoritárska organizácia, kde len pár vyvolených sa volí medzi sebou, má ako celok priamu zodpovednosť za konanie svojich podriadených predstaviteľov, managerov a pod., ktorých do pozícií nedemokraticky dosadzujú. T.j. bežní členovia si nemôžu zvoliť sami, kto im bude „vládnuť“.

Slepota svätcov?

Ak majú guruovia „transcendentálne videnie“, ako čistí oddaný, čím sa pýšia a na čom stojí ISKCONský domnelý monopol na „svätosť“, no takí guruovia preukázateľne nevidia, že desiatky ich „kolegov“ vo funkciách deviujú, zneužívajú deti, či inak porušujú regulácie, potom máme dve možnosti: Buď takéto videnie nikdy nemali a je to pretvárka, alebo vedome mlčali a sú spoluvinníci. Oboje diskvalifikuje ich morálnu autoritu.

„Priatelia deviantov/pedofilov“ ako morálna kategória

V právnom zmysle nenesie každý člen vinu za delikty svojho gurua. No eticky sa stáva spoluzodpovedným v momente, keď ho uctieva, podporuje, pomáha mu a verejne vychvaľuje osobu, ktorá nie je čistá. Takže vlastne vždy. Rovnako to platí, keď jeho guru sám nie je zapojený do deviácií, ale priatelí sa a združuje s deviantmi. Presne to opisujú preživší v štúdiách o duchovnom zneužívaní: v ISKCONe „Kedykoľvek som videl fotku, kde sa môj zneužívateľ smeje na pódiu spolu s ďalšími „nevinnými“ guruami, cítil som, že mi všetci pľujú do tváre.“

Členovia ISKCONu si však často obhajujú to, že sú v tejto sekte tým, že ich guru je „iný“, nie je ako ostatní, nemôžeme vidieť jeho úmysly či myseľ a pod. Irónia je, že toto tvrdí väčšina, a aj tí, ktorých guruovia skôr či neskôr poklesli. Odpovedať na otázku, prečo ich guru, keď je proti deviáciám, sa teda pravidelne združuje s deviantami, a verejne voči nim nevystupuje, však už nedokážu a prejdú väčšinou do protiútoku, obviňujú z ohovárania svätcov, rúhania a pod.

Faloš reformných mechanizmov

ISKCON síce pod tlakom verejnosti zjavne musel vytvoriť Child Protection Office (CPO), no podľa zdrojov interné blogy a uniknuté zápisnice ukazujú, že existujú údajné tlaky na oslabenie alebo rovno zrušenie tohto orgánu z vedenia ISKCONu. Ak by bola pravda, že sa samotní „bossovia“ usilujú šetriť na ochrane detí, zdá sa, že tým verejne potvrdzujú, že inštitucionálna kultúra sa zmenila len kozmeticky. Dalo by sa potom usúdiť, že oni samotní alebo ich priatelia sú zapojení v nemravnom konaní a kryjú si tak chrbty. Na niečo podobné poukazuje aj indícia, že pri škandále s Lokanathom swámím z roku 2022, keď sa prevalilo na verejnosti, že má byť pedofil (sexuálne napadol 11 ročné dievčatko), CPO malo začať oficiálne vyšetrovanie, ale ISKCON vedenie GBC malo údajne zasiahnuť a prípad odňať a uložiť ho znova k sebe do šuflíka. Keby to tak bolo, možno sa domnievať, že Lokanath swámí vie o ich špinavostiach priveľa a tak ruka ruku myje.

Update: V januári 2025 mal byť údajne tento úrad na ochranu detí ISKCONom zrušený a nahradený ISKCONskými právnikmi bez skúseností s ochranou detí – asi len znova na ochranu ISKCONu, a nie jeho obetí. [Zdroj]. Najnovšie sa údajne len „transformuje“ (zmena kompetencií, eliminácia medzinárodného office atď.).

Reťazová reakcia smerom nadol

Nad guruom stojí GBC, pod ním chrámoví prezidenti, tajomníci, sankírtan-manažéri a celé desiatky lokálnych autorít. Ak vidíme, ako ľahko padli tí „najsvätejší“, čo môžeme očakávať od nižších stupňov, kde je menej kontroly, no rovnaký kult poslušnosti? Čo sa týka zneužívania, psychického, fyzického, či sexuálneho, v ISKCONe bolo podľa tohto zdroja obvinených minimálne 200 oddaných [Zdroj] z takéhoto správania. A za príkladmi nemorálneho správania tzv. „autorít“ nemusíme chodiť ani ďaleko za more. Príklad zo Slovenska – v tej dobe, keď som tam bol, obaja lídri chrámov podviedli svoje manželky, keď mali románik s mladými mníškami. Nie je to teda výnimkou, ale ilustráciou systémového vzorca. Jednoducho sekty takéto pretvárky s polobožským komplexom priťahujú. Takto sa môžu v sekte realizovať. Niektorí zneužívajú naivitu mladých adeptiek na duchovno a pod pretvárkou toho, že oni sú „pokročilí“, ich často zvedú.

Spoluvina bežných členov

Radoví oddaní ISKCON-u si v princípe neuvedomujú, že na tomto celom majú svoju značnú časť viny aj oni. Často počuť námietku: „Jednoduchí veriaci za to nemôžu.“ Z pohľadu preživších zneužívania to neobstojí. Každé euro, každá hodina „slúženia“, dobrovoľníckej práce a pod., pomáha udržiavať infraštruktúru, v ktorej majú páchatelia dosah na nové obete. Analogicky: Ak si niekto kupuje mäso, hoci sám nezabíja, stále udržiava dopyt a tým aj celé jatky. Rovnako, bežný „oddaný“, ktorý akýmkoľvek spôsobom podporuje guruov pedofilov, alebo svojho gurua (ktorý je „priateľ deviantov/pedofilov“), alebo lokálny management, ktorý je poslušný k týmto guruom, je rovnako vinný.

Keď má niekto z nich svojho gurua, nech si dá tú námahu a pozrie si ISKCONské oficiálne fotky, kde sa jeho guru zdanlivo veselo bratríčkuje s usvedčenými deviantmi. Nájsť niečo také nie je vôbec problém.

Už len fakt, že jeho guru, aj keď sám nemá žiaden väčší škandál, sa nie len že nevyhýba takejto spoločnosti ako koza nožu, alebo spoločnosti, ktorá takúto spoločnosť neodmieta, a že otvorene a rázne neodsudzuje tieto osoby, prípadne samotné deviácie ako je volenie guruov, zmeny Prabhupádovyh kníh a pod. je dôkazom, že sám má pokrivený charakter a nie je hodný byť duchovný učiteľ.

„Človek by nemal zotrvať ani na okamih na mieste, kde prekvitá bezbožnosť. Múdry človek by nemal vstupovať do zhromaždenia, ak vie, že jeho účastníci páchajú nemorálne činy. A ak už do takého zhromaždenia vstúpi, nepoukazuje na to, hovorí nepravdivo alebo sa vyhovára na nevedomosť, určite na seba privedie hriech.“ Śrímad Bhagavatam 10.44.9-10

–

„Ten, kto toleruje zlé konanie, je tiež vinný. Ak konáš zlo, si zločinec. Ale ak takéto zlo toleruješ a mlčíš, aj to je zločin.“ Šríla Prabhupáda

 

Postupný prerod ISKCONu na „soft-ritvikizmus“

Ako sme si ukázali, doteraz v ISKCON sekte poklesáva veľká časť guruov s nejakým škandálom, takže aj vďaka tomu sa v posledných rokoch v ISKCONe začína šíriť nenápadný posun v chápaní úlohy gurua. Guru už vraj nemusí byť čistý oddaný – a aj tak vraj privedie svojich žiakov ku Krišnovi, pretože iba „zastupuje“ Šrílu Prabhupádu. Tento model je nápadne podobný systému tzv. ritvikov – zástupcov, ktorých Prabhupáda poveril vykonávaním iniciácií v jeho mene počas posledného obdobia svojho života.

Paradoxne, práve tento ritvik-systém bol ISKCONom neskôr dlhé roky tvrdo odmietaný, zosmiešňovaný a démonizovaný. Dnes sa však zdá, že v tichosti preberajú jeho filozofiu, len pod iným menom. Kritici to nazývajú tzv. „soft-ritvik“.

Pre ujasnenie, novodobí ritvici a ich nasledovníci tvrdia, že to, že všetci samozvaní Prabhupádovi nástupcovia poklesli, je údajný dôkaz, že duchovná postupnosť sa už naveky ukončila a Prabhupáda je jediný večný guru a parampara pri ňom navždy končí. Odmietajú teda potrebu mať živého duchovného učiteľa – čo je filozofický blud a odklon od pôvodného učenia, i keď pochopiteľný ako reakcia na masívnu nedôveru v ISKCON. Samozrejme, nebolo by v tom ľudské ego, keby zároveň ritvici netvrdili, že práve oni sú jediní, ktorí sú praví nasledovníci Prabhupádu, a aj keď už nežije, tak to im nebráni, aby ich „nemateriálne“ zasväcoval. Čo samozrejme tiež vo Védach nemá žiadnu obdobu.

Na druhej strane, ISKCON zvolil opačný extrém: Síce tvrdí, že duchovná postupnosť pokračuje, no guruovia sa volia ako funkcionári vo vnútri organizácie. Tento systém umožňuje vedeniu kontrolovať celý proces a vytvára monopol, podľa ktorého jediná „autorizovaná“ cesta ku Krišnovi vedie cez ich pečiatky. Ide o ďalšiu formu deviácie, kde duchovné vedenie podlieha byrokracii.

Pod ťarchou reality a toho, že takmer polovica ich „guruov“ sa ukazujú ako vážni devianti, ISKCON hľadá alibi, ako si zároveň zachovať patent na jedinú cestu ku Krišnovi, a zároveň neniesť následky toho, že ich volení guruovia sú pomerne bežne proste devianti.

V skutočnosti pritom Védy jasne hovoria, že duchovná postupnosť má pokračovať cez živých guruov, no tí nemajú byť volení. Ich autorita vychádza nie z inštitucionálneho schválenia, ale z duchovnej realizácie. Svätec nepotrebuje preukaz, pečiatku ani poverenie od žiadnej organizácie, a už vôbec nie americkej súkromnej cirkevnej korporácie (ISKCON Ltd.). Keď oddaný nemá v okolí žiadneho skutočného gurua, to nevadí, mal by jednoducho pokračovať v snažení sa, a keď bude pripravený a úprimný, určite ho skôr či neskôr stretne a bude vedieť, že je to on. Ich duchovný vzťah bude iba medzi nimi, a nebude organizovaný z vrchu z nejakej súkromnej korporácie.

Tieto skutočnosti ukazujú, že model „volených“ guruov v ISKCONe generuje viac morálne pochybných postáv než dôveryhodných duchovných vodcov. Mnohí kritici preto tvrdia, že ide o ilúziu duchovnosti, ktorá v skutočnosti slúži len ako administratívny nástroj na legitimizáciu autorít a udržiavanie cash-flow organizácie – nie ako autentické pokračovanie duchovnej línie.

Samozrejme, bežní členovia nad takýmito princípmi nerozmýšľajú, keďže sú príliš zaneprázdnení „oddanou službou“ ich autoritám. Kým oni pokorne a naivne slúžia ich „guruom“ a miestnym vedúcim, v ISKCONe pokračujú škandály na úplne najvyšších etalónoch duchovna.

 

ISKCON = Prabhupáda?

V ISKCONe sa veľmi často stretávame s argumentom, že organizácia ako taká je neoddeliteľná od svojho zakladateľa – Šrílu Prabhupádu. Oficiálne stanovisko GBC (hlavného vedenia) aj mnohých kazateľov znie, že „Prabhupáda je ISKCON a ISKCON je Prabhupáda“. Týmto heslom sa ospravedlňuje absolútna lojalita voči sekte, bez ohľadu na jej aktuálny stav. Bežným členom sa tvrdí, že kritika ISKCONu je vlastne kritikou samotného Prabhupádu, a vlastne konieckoncov rúhanie samotnému Krišnovi.

Tento spôsob uvažovania je však z logického hľadiska nemožné obhájiť. Zakladateľ nejakej organizácie môže byť čistý a úprimný, ale to neznamená, že organizácia automaticky navždy ostane verná jeho ideálom. História je plná príkladov, kde sa duchovné alebo filozofické hnutia časom deformovali, skomercionalizovali alebo skazili mocou – aj keď ich pôvodný zakladateľ bol svätý muž alebo žena. Ako sa už spomínalo na začiatku článku na príklade Ježiša, tak keby platila takáto logika, spochybňovanie alebo kritika rímskokatolíckych biskupov by sa rovnala kritike Ježiša. Bohužiaľ, touto logikou v prípade ISKCONu sa riadi väčšina a ticho šúcha nohami.

V tomto prípade je úplne zrejmé, že ISKCON po smrti Prabhupádu prešiel dramatickou zmenou – najskôr zaviedol samozvolených guruov, potom systém volených guruov, ktoré Prabhupáda nikdy nepodporoval, podľa všetkého zamlčoval škandály a vytvoril autoritatívny systém s prvkami sekty. Práve preto je slepá viera v to, že ISKCON ako inštitúcia je dokonalá, len preto, že ju založil Prabhupáda, prejavom hlbokej sektárskej indoktrinácie, nie duchovného pochopenia. Pekne túto miskoncepciu rozoberá a vysvetľuje jeden zo žiakov Šrílu Prabhupádu – Purnačandra goswámi vo svojej knihe – Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti, konkrétne v kapitolách Inštitucionalizmus – Tekutý odpad a v kapitole Podstata a jej forma.

Prabhupáda síce založil ISKCON, ale ak sa ISKCON od jeho ideálov odklonil, je potrebné mať odvahu to vidieť a priznať si to. Takáto jednoduchá logika je však pre ISKCON sektárov zjavne často príliš nad ich intelekt.

Zotrvanie v takejto organizácii len preto, že „Prabhupáda ju založil“, je typický príklad psychologickej manipulácie, kde sa oddaný naučí zamieňať vernosť ideálom s vernosťou inštitúcii. A to je jeden zo znakov sektárskeho zmýšľania: Keď sa sekta povyšuje nad pravdu samotnú.

Prabhupáda nežiadal slepú poslušnosť – naopak, učil, že duchovný život musí byť postavený na rozlišovaní (viveka), oddelení pravdy od ilúzie. A ak sa ISKCON stal nástrojom ilúzie, potom pravý oddaný nie je ten, kto ostáva, ale ten, kto sa odvráti. Paradoxne, Krišňákov nepresvedčí ani fakt, že samotný Prabhupáda sa dištancoval a odišiel z inštitúcie svojho vlastného gurua po jeho smrti, keď videl, že tam začínajú tiež prevládať politiky. V mene Prabhupádu tak robia väčšinou úplný opak toho, čo robil samotný Prabhupáda, či dokonca Bhaktisiddhanta Goswámi, guru Prabhupádu, ktorý tiež opustil pôvodnú inštitúciu, keď v nej videl problémy.

Tvrdenie, že „kritizovať ISKCON alebo jeho autority je rúhanie voči Prabhupádovi“ je teda nezmysel, ktorý slúži len na potlačenie pochybností a umlčanie svedomia. Je to argument, ktorý možno funguje na emócie, ale neobstojí vo svetle pravdy. A keď sa duchovná organizácia musí brániť takýmito triviálnymi manipulatívnymi sloganmi, je to smutný dôkaz toho, ako ďaleko sa vzdialila od svojho pôvodného poslania.

Bohužiaľ väčšina členov ISKCONu, ktorých poznám tomuto veria, pretože sú neustále brainwashovaní od vedúcich v sekte. Z toho pre obete tejto manipulácie vyplýva, že odísť z tejto sekty vlastne znamená opustiť Prabhupádu, duchovnú postupnosť, tým pádom aj Krišnu, a cesta duchovného pokroku je tým zmarená. Jednoducho povedané: „Bez našej firmy a pečiatky sa nedostane nikto k Bohu.“ A tu už sa dostávame k podobnému psychologickému vydieraniu aké majú kresťania s tým, že kto neprijme Ježiša, skončí v pekle, a na Ježiša majú monopol len oni. Takto si ISKCON vytvoril monopol na Prabhupádu a odpadlíci skončia v máyi (ilúzii), pôjdu do pekla a pod.

 

Kult autority, potláčanie kritiky a “vymývanie mozgov”

Tu sa teda dostávame k ďalšiemu zásadnému problému, a tým je toxický vnútorný kult autority v ISKCONe. Po nástupe nových guruov sa v hnutí rozvinula atmosféra, v ktorej je dodnes zakázané spochybňovať vodcov alebo otvorene hovoriť o ich chybách. Každý, kto by kritizoval guruov či vedenie, riskuje okamžité vylúčenie a ostrakizovanie.

Oddaní sú učení o absolútnej poslušnosti – vraví sa, že guru má byť vnímaný “ako Boh” (t.z. nikdy nesmie byť kritizovaný). V ISKCONe sa dokonca zaužíva pojem “mad elephant offense” (previnenie bláznivého slona) pre situáciu, keď sa niekto údajne “rúha” čistému oddanému – taká kritika vraj zničí duchovný pokrok kritika, podobne ako zúrivý slon pošliape záhradu. Týmto spôsobom sú bežní členovia psychologicky zastrašovaní, aby nikdy nepochybovali o slovách nie len volených funkcionárov – guruov, ale ani o slovách autorít v sekte, vedúcich chrámov atď.

Každý prejav nesúhlasu môže mať pre oddaného katastrofálne následky: V kázniach sa ako odstrašujúce príklady spomínajú bývalí členovia, ktorí “odpadli” kvôli kritike lídrov a teraz sú z nich duchovne “mŕtvi démoni” mimo hnutia. To isté majú tvrdiť o mne 😉

V mysliach členov sa vytvára silné prepojenie lojality k vedeniu so samotným duchovným životom – akákoľvek pochybnosť znamená, že dotyčný upadá späť do temného materializmu. Indoktrinácia dospela tak ďaleko, že mnohí oddaní radšej zatvárajú oči pred zjavnými problémami (napríklad aj pred zneužívaním detí, zvráteným správaním guruov, či zlému správaniu lokálnych autorít). Ak vedenie tvrdí, že “nič zlé sa nedeje”, členovia to poslušne prijímajú a téma sa považuje za uzavretú​. Aj takáto slepá poslušnosť pravdepodobne umožnila roky kryť mnohé škandály.

Novoprijatí členovia – často idealistickí mladí ľudia – boli a sú vystavení intenzívnemu “brainwashingu” (vymývaniu mozgov).

ISKCON už od 80. rokov funguje v mnohých ohľadoch ako typická uzavretá sekta: Má silnú mentalitu “my proti nim”, kde svet mimo hnutia je považovaný za skazený a nebezpečný​. Oddaní sú nabádaní prerušiť “materiálne” kontakty – rodinu, priateľov – a žiť výlučne v komunite rovnako zmýšľajúcich. Akýkoľvek nezávislý zdroj informácií je podozrivý: Filmy, knihy či správy z vonkajšieho sveta vraj iba kalia vedomie, preto si správny oddaný vystačí s literatúrou od Prabhupádu a programom v chráme​. Výsledkom tejto informačnej izolácie je, že členovia často ani netušia, čo sa o ich hnutí píše v médiách alebo aké obvinenia sa objavujú. Vedenie tak má voľnú ruku – kým radoví oddaní žijú v bubline “duchovného pokroku”, navonok rastie reputácia ISKCONu ako nebezpečného kultu plného extrémov. To sa ukázalo v minulosti a platí to dodnes, aj keď v zahraničí sa ISKCONské PR tímy snažia prezentovať v čo najkrajšom svetle, napr. aj pomocou fotkami guruov s politikmi, celebritami atď.

K psychickej manipulácii prispieva aj prekrúcanie náboženských učení zo strany lídrov. Napríklad členom sa má opakovane tvrdiť, že ak má guru zdravotné či iné problémy, môže za to ich nedostatočná viera a duchovná prax – “žiadna chyba nie je v guruovi, hľadaj chybu v sebe”. Keď niektorý guru ochorel alebo bol prichytený pri pochybení, jeho nasledovníci si sypali popol na hlavu, že oni spôsobili jeho pokles svojimi hriechmi​. Takéto prevracanie viny (v psychológii známe ako gaslighting) spôsobilo, že mnohí oddaní cítili chronickú vinu a nikdy sa neopovážili poukázať prstom na vodcov. Problémy sa vždy interpretujú tak, že vina je na strane radových členov, ktorí “nesplnili očakávania”. Tí naopak musia ešte viac pracovať, postiť sa, modliť a obetovať – čím ďalej posilňovali svoju závislosť na organizácii. Pokiaľ sa toto deje, vedenie sa tým úplne vyhýba zodpovednosti, kým radoví členovia znášajú následky.

Bežnou formou manipulácie je aj to, že tzv. starší oddaní, ktorí praktizujú dlhšie, sú v hierarchii sekty vyššie, prípadne v konkrétnych pozíciách, gaslightujú nováčikov tým, že akýkoľvek ich nápad, ktorý by vrhal pochybnosť na kroky „autorít“ zaškatuľkujú ako „mentálnu špekuláciu“, „produkt neovládnutej mysle“, „máyu – ilúziu“ adepta, keďže nie je ešte tak duchovne pokročilý ako oni. Takúto manipuláciu využívajú aj na to, keď propagujú svojich guruov. Vravia, že nováčik nemá ako vedieť kto je guru a kto nie, ani chápať jeho „nepochopiteľné konanie“, pretože nie je na takej vysokej úrovni. Samozrejme, o sebe predpokladajú, že na takej vysokej úrovni ako guru sami sú, takže to vedia zhodnotiť a „poradiť“.

Takáto totalitná vnútorná kultúra je živnou pôdou pre zneužívanie – či už finančné, mocenské alebo sexuálne. V ISKCONe sa to plne potvrdilo. Mnohí bývalí členovia dnes otvorene hovoria o psychickej manipulácii a “brainwashingu”, ktorý v hnutí zažili. Napríklad Nori Muster, ktorá pracovala ako oficiálna hovorkyňa ISKCONu v 80. rokoch, neskôr opísala, ako vedenie z každého kritika urobilo “hada” či “démona” v očiach oddaných​. Ak guruovia tvrdili, že správy o zneužívaní detí sú výmysly “démonov”, členovia tomu verili a nemali šancu si overiť fakty – veď prístup k nezávislým informáciám bol blokovaný​, alebo od toho boli odrádzaní.

Noví rekruti prechádzajú intenzívnym programom – od skorého vstávania, viachodinových meditácií a štúdia, cez prísne dodržiavanie príkazov, až po vyčerpávajúce získavanie peňazí na ulici predajom kníh – to všetko obmedzuje ich kritické myslenie. Nie je preto prekvapujúce, že mnohí členovia ťažko odolávajú tlaku autorít aj vtedy, keď vidia jasné zneužívanie. Takmer učebnicovým príkladom je už spomínané krytie tyranov, prípadne aj pedofilov v gurukulách: Vodcovia roky popierali, že by sa dialo niečo zlé, a oddaní – hoci možno mali podozrenia – radšej mlčali, aby neboli označení za odpadlíkov. Skupinová lojalita premohla individuálne svedomie.

 

Pokrytectvo „autorít“

Vo väčšine centier ISKCONu sa vytvoril systém duchovného biznisu, v ktorom sa vedúci chrámov a tzv. autority majú finančne obohacovať na úkor bežných členov. Navonok ide o „neziskovú“ duchovnú organizáciu, no v praxi to často funguje ako náboženský podnik:

Kongregační členovia (veriaci žijúci mimo chrámu) sú pravidelne vyzývaní, aby prispievali peniazmi na chod chrámu – formou darov, sponzoringu festivalov, mesačných odvodov alebo „dobrovoľných“ záväzkov. Po novom, napr. v slovenskom ISKCONe začali pýtať povinné členské poplatky. Kto ich nezaplatí bude znevýhodnený voči ostatným členom. 
Brahmačárini (mladí oddaní žijúci v chráme) sú často využívaní ako lacná pracovná sila – predávajú knihy, pracujú v reštauráciách hnutia alebo žobrú na uliciach, pričom všetky peniaze idú vedeniu.
Vedúci tejto štruktúry si medzitým vyplácajú štedré platy, prideľujú si funkcie, tituly a výhody, ktoré im zabezpečujú pohodlný a často nadštandardný životný štýl v porovnaní s bežnými oddanými.

Je verejným tajomstvom, že manažéri si za darované peniaze majú kupovať nehnuteľnosti v okolí chrámu, autá, chodia na dovolenky a ich životný štýl je výrazne vyšší než asketické ideály, ktoré kážu ostatným.

Oddaní, ktorí to spochybnia, sú označení za závistlivcov alebo za tých, čo nechápu „duchovnú službu“. V skutočnosti však ide o závislý a netransparentný systém, kde elita profituje, zatiaľ čo bežní členovia slúžia v mene viery – a často žijú v chudobe.

Neraz sa taktiež stalo, že rôzni „starší oddaní“, vo funkciách či mimo nich porušujú aj základné morálne zásady, napr. podvádzajú svoje manželky s mladými krišňáčkami. Samozrejme sa to potom tutle, zapiera, a aj keď sa náhodou na niečo podobné príde, nenasleduje za to žiaden postih, maximálne tak symbolický dočasný trest – napr. že dotyčný nemôže rok dávať prednášky a pod. Keď trest uplynie, tvária sa ako by sa nič nestalo. Sám som zažil, keď som na niečo také prišiel, že to prebiehalo presne takto a dotyčný to dokonca po rokoch 2x zopakoval, lebo vedel, že mu nič nehrozí.

Títo vyššie postavení manageri si môžu na svojich teplých miestečkách robiť de facto čo chcú, pretože jediný, kto ich môže za to pokarhať je ich guru, kto je sám len volená bábka, dosadená ešte vyšším managementom sekty do svojej pozície, a rovnako ľahko aj odvolateľná, keby sa im znepáčil. Samozrejme, za predpokladu, že ho nevyhodia ešte predtým za nejaký jeho sexuálny, pedofilný či iný škandál.

 

Dôsledky pre odídencov: Život po sekte

Pre mnohých členov, ktorí sa nakoniec rozhodnú alebo sú donútení ISKCON opustiť, nastáva kruté precitnutie do reality. Odchod zo sekty býva psychicky aj sociálne mimoriadne náročný. Mnoho odídencov nemá kam ísť – počas pôsobenia v hnutí totiž často prerušili väzby s rodinou a priateľmi “vonku” a celý ich svet tvorila komunita Haré Krišna. Niektorí odišli po desiatkach rokov, bez peňazí, vzdelania či pracovných skúseností, s minimálnym majetkom (často len s oblečením a pár osobnými vecami). Ocitli sa v cudzom svete, ktorým predtým pohŕdali ako “materialistickým a hriešnym”, bez sociálnej siete podpory.

Psychologicky mnohých prenasledujú pocity viny a zmätku. Roky indoktrinácie zanechali stopy – strach z vonkajšieho sveta, nedôvera k vlastnému úsudku a trauma z odtrhnutia od “duchovnej rodiny”. Navyše, ISKCON zvykne odídencov démonizovať: Tí, čo odišli, sú v očiach zostávajúcich členov zatratení odpadlíci. Neraz sa stávalo, že starí priatelia zo spoločnej služby sa od odídenca úplne odstrihli a správali sa k nemu ako k nepriateľovi. To ešte prehlbovalo jeho izoláciu a pocit straty. Sociálne vylúčenie bývalých členov je bežnou praktikou sektárskych skupín.

Mnohí ex-členovia musia vyhľadať odbornú pomoc (psychoterapiu, podporné skupiny pre bývalých členov kultov), aby sa dokázali znova zaradiť do bežného života. Post-sektový syndróm zahrňuje depresie, úzkosti, pocit prázdnoty a zlyhania, ale aj hnev z uvedomenia si manipulácie. Niektorí sa cítia duchovne zradení – vstupovali do hnutia plní ideálov o Bohu a morálke, no odišli s trpkosťou voči náboženstvu ako takému. Iní zas stratili schopnosť dôverovať autoritám či spoločenstvám. Ekonomické dôsledky tiež nie sú zanedbateľné: Kto strávil mladosť predajom kníh v uliciach namiesto štúdia či budovania kariéry, musí na “staré kolená” začínať od nuly.

V neposlednom rade, odchod z ISKCONu často znamená aj stratu viery. Hoci pôvodná filozofia Sanátana-dharmy je vznešená, jej skompromitované praktizovanie v ISKCONe mnohých úplne odradilo od duchovného života. Je to podobné, ako škandály kresťanskej sekty odrádzajú ľudí od učenia Ježiša. Sklamanie a rozčarovanie z toho, čo môže z duchovna spraviť skostnatelá dogmatická cirkev sú konieckoncov podobné vo všetkých náboženstvách.

Na tento výstižný text som natrafil pred pár rokmi a uložil som si ho. Vystihuje tento opakujúci sa syndróm. Je síce písaný sklamaným kresťanom, absolútne sa však hodí aj pre Krišňákov:

Niektorí odídenci prešli do iných vetiev hinduizmu alebo k iným náboženstvám, no mnohí zanevreli na Boha úplne. Zostali im však spomienky – dobré aj zlé – a cenné ponaučenia o tom, ako rozpoznať deštruktívny kult.

 

Záver: Poučenie zo „zlatého“ veku a pádu ISKCONu

Príbeh ISKCONu, od jeho sľubných začiatkov pod vedením Prabhupádu po turbulentný vývoj plný škandálov, ponúka varovný pohľad na to, ako sa náboženské hnutie môže odkloniť od svojich ideálov. Na jednej strane tu máme bohatú duchovnú tradíciu Véd s dôrazom na nenásilie, čistotu a lásku k Bohu – hodnoty, ktoré sú univerzálne inšpirujúce. No na druhej strane vidíme, ako rýchlo sa môžu tieto ideály pokriviť, keď nastúpi dogmatizmus, kult osobnosti a mocenské ambície.

Hnutie Haré Krišna nepochybne mnohým ľuďom prinieslo životnú nádej, zmysel a komunitu. Avšak udalosti po roku 1977 ukázali odvrátenú stránku: Absolútna moc korumpuje absolútne – aj v duchovnej organizácii. Guruovia, ktorí mali byť príkladom odriekania, prepadli svetu zmyslových pôžitkov a násilia. Organizácia, ktorá mala šíriť osvietenie, sa miestami mala správať ako tajná sekta skrývajúca zločiny. A tí, čo úprimne hľadali Boha, sa často stali obeťami manipulácie.

ISKCON síce v posledných rokoch pristúpil k niektorým „reformám“ – priznal pod tlakom niektoré historické chyby, zriadil komisiu na ochranu detí, ale z mojej vlastnej skúsenosti to sú len kozmetické úpravy. Autoritárske praktiky pokračujú tak ako predtým. Niekto tvrdí, že je dobré, že sa otvorili širšej hinduistickej komunite, ale v skutočnosti je to hlavne o tom, že to robia kvôli štedrým finančným príspevkom Indov.

Kritici poukazujú na to, že kým bude ISKCON trvať na pokrivenom systéme guruov a potláčaní kritického myslenia, opakovanie starých chýb bude pretrvávať. Aké je ale riešenie? Buďme praktickí. Keby si priznali, že ich menovanie guruov je fraška, a záleží na skutočnom duchovnom pokroku, stratili by „patent na duchovno“, a stali by sa bezvýznamnými. Oddaní by už nemali strach, že bez ich firmy nenatrafia na duchovného učiteľa a skončia v pekle.

Pre bežného pozorovateľa na ulici – ktorý vidí usmiatych mníchov spievajúcich “Haré Krišna” – môže byť ťažké uveriť, že za touto fasádou sa skrýva taká dráma. Avšak história ISKCONu je mementom, že nie všetko, čo sa blyští, je zlato (hoci by to bol aj zlatý chrám v Novom Vrindávane, kde zneužívali deti). Je to príbeh o tom, ako dobrá myšlienka môže stroskotať na ľudskej túžbe po moci, uctievaní, chamtivosti a fanatizme. Zároveň je to výzva pre každého z nás: Zachovať si triezvy úsudok, klásť otázky aj autoritám a nenechať sa zaslepiť pozlátkom – či už náboženským, ideologickým alebo iným. Haré Krišna môže znamenať spev na oslavu Boha, ale nesmie znamenať slepú poslušnosť voči tým, ktorí sa za Boha skrývajú.

Na záver možno dodať, že nie každá vetva Sanátana-dharmy musí dopadnúť tak neslávne ako ISKCON. Riziko je hlavne vtedy, keď forma prerastie obsah a je z toho už len neosobný managerský kolos, ktorý sa živí svojimi sfanatizovanými členmi a naivnými podporovateľmi.

Každý môže praktizovať duchovno aj individuálne, či v partii priateľov a navzájom sa podporovať a motivovať, a nemusí byť brzdený neosobnými skostnatenými štruktúrami, ktoré sa snažia všetko dogmatizovať. A kto má stretnúť pravého duchovného učiteľa vďaka vlastnej úprimnosti a milosťou Boha, ten sa mu zaručene nevyhne – a naopak.

Pre sympatizantov tejto vznešenej védskej filozofie teda kritika ISKCONu neznamená zavrhnutie samotnej filozofie Véd a bhakti-jógy. Skôr nás učí rozlišovať medzi čistou duchovnou myšlienkou a jej zvrátenou ľudskou realizáciou. Tak ako to v histórii obvykle býva.

• Kto by chcel vedieť viac o samotnej filozofii, odporúčam začať si čítať články na našom blogu, napr. túto sériu.
• Koho viac zaujíma fenomén rôznych siekt a pretvárok v duchovne, odporúčam túto sériu.
• Keď vás zaujíma viac pozadie sekty Haré Krišna a ich manipulačných praktík, tak vás môžem presmerovať sem.

 

BONUS:

Knihy o škandáloch, fanatizme a nebezpečnom sektárstve v ISKCONe

1. Monkey on a Stick: Murder, Madness, and the Hare Krishnas
   Autori: John Hubner a Lindsey Gruson
   Táto kniha detailne opisuje vraždu člena ISKCONu Stephena Bryanta a ďalšie znepokojujúce udalosti spojené s ISKCONom v 80. rokoch. Je považovaná za jednu z najzásadnejších publikácií odhaľujúcich temnú stránku hnutia ako sú vraždy, drogy, manipulácia, fanatizmus, sektárske praktiky.

2. Killing for Krishna: The Danger of Deranged Devotion
   Autor: Henry Doktorski – bývalý dlhoročný člen ISKCONu
   Kniha sa zameriava na extrémne prípady fanatizmu v ISKCONe, Doktorski, bývalý člen komunity New Vrindaban, poskytuje podrobný pohľad na udalosti, ktoré viedli k tejto tragédii.

3. Eleven Naked Emperors: The Crisis of Charismatic Succession in the Hare Krishna Movement
   Autor: Henry Doktorski – bývalý dlhoročný člen ISKCONu
   Detailne popisuje históriu zrady duchovnej postupnosti smerom k deviáciám ako ritvikizmus a volenie guruov a zradu Prabhupádovho odkazu. Dokumentuje aj povýšenie 11 guruov, ich následný pád, manipuláciu s mocou.

4. Betrayal of the Spirit: My Life Behind the Headlines of the Hare Krishna Movement
   Autor: Nori Muster – bývalá oficiálna hlavná hovorkyňa ISKCONu
   Opisuje krytie škandálov na najvyšších miestach v ISKCONe,  autoritatívne vedenie, zneužívanie detí, potláčanie žien, pokrytectvo. Autorka otvorene opisuje svoju bolesť z idealizmu, ktorý sa rozpadol po smrti Prabhupádu.

5. Mistakes of ISKCON Gurus: Historical Revisionism and Philosophical Deviations
   Autor: Vishal Agarwal – bývalý člen ISKCONU, neskôr akademik zaoberajúci sa touto problematikou
   Kritika: systematické prekrúcanie histórie ISKCON-u, revízia Prabhupádových výrokov, „guruizmus“. Kniha je písamá akademickým tónom, ale vyjadruje ostrú podloženú kritiku.

---

Dokumentárne filmy

1. ISKCONspiracy – 8 dielny dokument na Youtube

2. Krishnas: Gurus. Karma. Murder. (2023, Peacock, Apple TV)
   Tento trojdielny dokumentárny seriál od Peacocku podrobne skúma vzostup a pád Kirtanánandu Swámího (Bhaktipádu) a odhaľuje prípady zneužívania, manipulácie a vraždy v komunite New Vrindavan.

3. Exposing the Dark Side of the Hare Krishna Movement (2023, Youtube)
   Tento dokumentárny film poskytuje komplexný pohľad na najtemnejšie tajomstvá ISKCONu, vrátane kontroverzných praktík a škandálov, ktoré hnutie sprevádzali.

4. Investigating ISKCON’s Large-Scale Child Abuse Cover-Up (2024, YouTube)
   Toto video sa zaoberá rozsiahlym zneužívaním detí v školách ISKCON-u po roku 1977.

5. Monkey on a Stick: Murder, Madness and the Hare Krishnas (2024, AMC+ / Amazon Prime, Apple TV)
   Adaptácia knihy z roku 1988, ktorá odhaľuje zneužívanie moci, drogové obchody a vraždy v ISKCONe počas 80. rokov.

6. Faith and Fear: The Children of Krishna (2001, Youtube)
   Dokument o zneužívaní detí v gurukulách ISKCONu medzi rokmi 1977–2000.

7. The Cost of Silence: Children of the Hare Krishnas (2016, Youtube)
   Dokument o pokračujúcom zneužívaní detí v ISKCONe a nedostatočnej reakcii vedenia.Dostupné na KrishnaTube.

---

Podcasty

• Corruption in the Hare Krishna Movement: A Survivor’s Story (Spotify)
  Rozhovor s bývalou členkou ISKCONu, ktorá zdieľa svoje osobné skúsenosti so zneužívaním a korupciou v hnutí.

• The Hare Krishna Murders (ABC, 2023, Youtube)
  Podcast sa zameriava na vraždy spojené s hnutím ISKCON a konflikty medzi jeho vedúcimi predstaviteľmi.

• The Dark Side of Hare Krishna: Abuse, Mind Control & ISKCON (2025, Youtube)
  Rozhovor so Stevenom J. Gelbergom, bývalým vysokopostaveným členom ISKCONu, ktorý odhaľuje prípady zneužívania, manipulácie a kontroly mysle v hnutí.

---

Právna vsuvka: Tento článok predstavuje subjektívny názor a komentár autora k aktuálnej téme. Informácie uvedené v texte vychádzajú z verejne dostupných zdrojov, osobných skúseností alebo hodnotiacich úsudkov. Pokiaľ sa v článku vyskytuje kritika konkrétnych osôb, organizácií alebo právnických osôb, ide o hodnotiace názory autora, nie nevyhnutne o tvrdenia objektívnych faktov. Čítaním tohto článku beriete na vedomie, že ide o autorský príspevok slúžiaci na vyjadrenie osobného názoru, a nie o overené spravodajstvo. Názory vyjadrené v článku neodrážajú stanoviská žiadnej inej osoby, subjektu alebo organizácie a sú určené výlučne na informačné účely. Autor výslovne vyhlasuje, že neschvaľuje ani nepodporuje žiadne činy ani postoje osôb alebo subjektov, ktoré sú v článku spomínané. Zároveň nezodpovedá za žiadne chyby, opomenutia ani za škody, straty či následky, ktoré by mohli vzniknúť v dôsledku spoliehania sa na uvedené informácie. Čitateľom odporúčame vykonať si vlastný prieskum a posúdiť presnosť a relevantnosť informácií uvedených v článku. Autor nezodpovedá za obsah externých odkazov, súborov na stiahnutie ani iného doplnkového materiálu pripojeného k článku.